11. 08. 2014: Zbor Adoremus, Bill, Budáčová – úžasné interpretácie

Ponajprv predošleme, že nasledujúce festivalové reflexie budú možno aj emotívne. V umení to niekedy inak nejde.

Radi by sme vyjadrili prvú radosť, že po dlhej dobe sme na festivale počuli naozaj výbornú slovenskú organistku. Mária Budáčová, pedagogicky dobre vedená, ambiciózna organistka hrala francúzsku literatúru. Ovládajúc abecedu štýlotvornej registrácie a disponujúc spoľahlivou hráčskou technikou vytvorila na menšej časovej ploche obraz o svojich interpretačných schopnostiach a umeleckých predstavách. Po študijných etapách v Bratislave, Viedni a Prahe bude od septembra študovať v Montreali a bude mať šancu rozvíjať svoj cieľavedome budovaný, talentom podporovaný, hráčsko-interpretačný potenciál. Prvú časť z Widorovej 5. symfónie hrala pôsobivo, s jemne ladenou francúzskou registráciou. Možno v budúcnosti by to chcelo ešte lepšie rozvrhnúť dynamicko-gradačnú štruktúru, ale to je všetko záležitosť skúseností a koncertnej erudície. Podobne bolo hrané delikátne Scherzo M. Duruflé, s mnohými krásnymi momentami a invenčnými prvkami. O Márii Budáčovej budeme ešte počuť a na kremnickom festivale dostane ešte určite priestor, možno hneď budúci rok, pretože dobré, nezanedbané talenty chceme sledovať, predstavovať a inšpirovať. Slovenské organové umenie potrebuje takúto mladú krv ako soľ.

Druhú radosť predstavuje interpretácia jedinečného Rekviem pre zbor, sólo a organ Maurice Duruflé, diela, prinášajúce v symbióze francúzsky kolorit a všetky časti zádušnej omše, organový part znejúci akoby v niektorom z parížskych chrámov a zborové spevy priamo z bohoslužby. Rekviem stálo na mieste, kedy inokedy hrávame veľký cyklický organový symfonizmus, teraz však znel oratoriálny skvost s neskutočným vnútorným napätím. Najprv niečo o tom ako vznikol tento festivalový koncert, niečo o jeho genéze. Adoremovský koncert nebol dlhodobo plánovaný, tak ako je to zvyčajné u iných umeleckých výstupov, čo býva väčšinou v intervale jedného až troch rokov. Autori festivalu po skončení minulého, 17. ročníka sledovali náhly odchod viacerých dlhoročných návštevníkov i organistov. Mnoho stabilných festivalových hostí navštívilo niekoľko desiatok, možno aj stovky vystúpení a prinášali prívetivosť, priazeň a pozitívne myšlienky. Pre tvorbu samotného festivalu to má priam elixírový prínos, pretože udržať pri živote festival počas 18 rokov nie je vždy celkom jednoduché. Predpokladali sme, že s podobnou zviazanosťou na najbližšie okolie je aj festivalové publikum a cítili sme deficit, že isté umelecké vyjadrenie pamiatky sme dovtedy nesformulovali. V tej dobe, pred ôsmymi, desiatimi mesiacmi to bolo naozaj tak. Rozuzlenie priniesla ponuka Zboru Adoremus, niekedy v mesiacoch január, február, že majú naštudované práve spomínané Rekviem. Rozhodnutie o zaradení tohto diela a interpretácie bolo temer okamžité, nasledovali len umelecké konzultácie počas adoremovského koncertu v Prahe a dotvorenie sólistického vstupu Márie Budáčovej. Spontánnosť a silná momentálna inšpirácia boli teda hlavnými motívmi pri tvorbe tohto koncertu. Samotná umelecká realizácia v Kremnici bola podobná, obdivuhodná spevácká exponovanosť a sústredenosť naďalej dominovali a vytvárali pretlak umeleckej invencie v chrámovom festivalovom priestore.

Iste, obrovskú zásluhu na skvelej interpretácii má zbormajster Dušan Bill, v súčasnosti náš najlepší chrámový zbormajster, umelec s obrovskými skúsenosťami, rozhľadom a autoritou. Detaily hlasových vstupov, spoluznenie, dynamické vyváženie, agogické tvarovanie, gradačné a degradačné postupy vypracoval s takým majstrovstvom, že odpoveď adoremovských spevákov nemohla byť neadekvátna, ale taká ako sme formulovali vyššie, aktívna a sústredená. V kolektívnom, hudobnom umení však platí, že aj najlepšie, najvýstižnejšie dirigentské gesto a umelecký úmysel strácajú silu a účinok, ak nenachádzajú svojho adresáta, sústredeného a angažovaného člena zboru.

Koncert Zboru Adoremus priniesol veľa umeleckých hodnôt, svojou atmosférou je len ťažko opakovateľný. Fenomém spomienky a úcty dostal v adoremovskej interpretácii obrovský parameter, umeleckú závažnosť a intelektuálnu hĺbku. Skutočné, symbolické završenie svojho vystúpenia priniesol Adoremus celkom na záver, keď po záverečnom akorde, chvíli ticha a vzdaní úcty oltáru bez potlesku odišiel do zákulisia. Dodržal tak spomienkový, ideový status interpretácie a svoj práve vytvorený nesmierne hodnotný a cenný umelecký artefakt povýšil na najvyššiu úroveň, keď interpretačná tvorba končí tichom a pokojom, kedy potlesk ruší, vyrušuje, napáda emócie a umelecké chvenie a nedovoľuje precitnúť. Lebo ako povedala jedna návštevníčka, cítila som sa ako medzi nebom a zemou. Adoremovský koncert bol naozaj skvelý, rovnako ako Budáčová a Bill, svojou atmosférou na najvyššej medzinárodnej úrovni a my tak môžeme vyjadriť tretiu radosť, že pod koncepciu a prípravu sme sa mohli podpísať.

05. 08. 2014: Pred uvedením Rekviem M. Duruflé

Nasledujúci festivalový koncert si zaslúži osobitú pozornosť a isté vysvetlenie. Autori mu pripísali podtitul „Na pamiatku priateľov festivalu“ a tomu aj zacielili programovú líniu. Hoci náš festival sa venuje hlavne modernej organovej interpretácii, tento cieľ naplnia interpretácie perspektívnej slovenskej organistky Márie Budáčovej. Widorova 5. symfónia, jej prvá časť patrí k najvýraznejším koncertným opusom francúzskej literatúry a jej uvedenie tak naplní funkcionalitu virtuóznej interpretácie, určite v dostatočnej miere. Za ideový vrchol programovej štruktúry však považujeme interpretáciu klenotu francúzskej literatúry Rekviem pre organ a zbor Maurice Duruflé. Dielo nesie takmer identické prvky bohoslužobného i kompozičného druhu, ktorý je venovaný pamiatke zosnulých.

Našim úmyslom je spomienka na veľkých priateľov festivalu, ktorých sme veľakrát stretávali na festivalových koncertoch, ktorí boli našou oporou, podporovali každoročný zrod festivalu a mali radosť z jeho obľúbenosti. V tejto súvislosti nemôžeme zabudnúť ani na veľkých organistov, ktorí v Kremnici hrali, ale v budúcnosti žiaľ už nebudú môcť. V troj-jedinej symbióze vytvárame príležitosť, aby aj návštevník tohto mimoriadneho koncertu venoval počas znenia hudby Rekviem svoje myšlienky tým blízkym, ktorí si zaslúžia úctu a aspoň myšlienkové pripomenutie si. Veríme, že interpreti, v Kremnici výborne uvedený Zbor Adoremus, zbormajster Dušan Bill i spomenutá organistka Mária Budáčová sa sebevlastnou umeleckou fantáziou a disciplínou zhostia interpretácie. Keďže však hlavným ideovým motívom je duchovná vážnosť, spomienka a úcta, po prvý krát požiadame publikum, aby po odznení Rekviem netlieskalo.

04. 08. 2014: Prof. Josef Kšica

Festival Kremnický hradný organ predstavil počas svojho trvania desiatky organistov. Mladších, starších, profesorov, cirkevných hudobníkov, koncertných umelcov, víťazov súťaží, jednoducho rôzne osobnosti. Formát osobnosti Josefa Kšicu v Kremnici ale ešte nebol, prišiel z Prahy, z Katedrály sv. Víta. Profesor Josef Kšica znamená pre nás predovšetkým symbiózu umelecko-virtuóznych a duchovných hodnôt.

Je to skutočný cirkevný umelec, ktorý svoje aktivity rozdeľuje okrem bohoslužobných povinností medzi organové a čembalové interpretácie, dirigovanie chrámového zboru a orchestra a komponovanie. V Kremnici sa predstavil ako dobre disponovaný organista, umelec s veľkým potenciálom tvorby pôsobivých farebných hudobných obrazov, s obrovským prirodzeným talentom. Prof. Kšica zostavil svoj program do troch častí, Bachova Fúga h mol, fragmenty z organovej tvorby českých skladateľov a záverečná Regerova Sonáta. Uprednostniť nemožno ani jednu, pretože každá bola svojim spôsobom osobitá a oslovovala vždy inú časť publika. Mimoriadne dobre vyznela Bachova fúga, BWV 544, Kšica ju hral nekomplikovane, v dobre zvolených tempách a primeranej registrácii. V strednej programovej časti J. Kšica predstavoval českú tvorbu. V každom prípade treba podčiarknuť, že česká hudba má znamenitých skladateľov organovej hudby, aj keď tentoraz zneli predovšetkým široko koncipované hudobné plochy, no väčšinou v pochmúrnych náladách. Kšica hral fragmenty z tvorby viacerých skladateľov, v ktorých sa publikum niekedy ťažšie orientovalo, festival je predsa len dlhodobo profilovaný na veľké cyklické formy. Tá prišla až na záver, v podobe nesmierne komplikovanej, technicky náročnej Sonáte d mol Maxa Regera. Veľké akordické zoskupenia, dynamické kontrasty, či náročné vedenia hlasov v dvojitej fúge interpretoval Kšica s ľahkosťou, s nadhľadom, s jasnou tvorbou gradácií.

Dnes 62-ročný Josef Kšica je vynikajúci hudobník, exceloval nielen samotným programom, dvoma prídavkami vrátane vlastnej improvizácie, ale aj vzácnou duchovnou pokorou, keď po záverečných akordoch sa najprv poklonil oltáru a až potom publiku. Pražská diecéza zamestnáva naozaj dobrého umelca, na poste hudobného riaditeľa Katedrály sv. Víta stojí skutočný cirkevný umelec, osobnosť, ktorá inšpiruje a obohacuje duchovné prostredie.

31. 07. 2014: Prof. Josef Kšica - organista Katedrály sv. Víta Praha-Hradčany

Európske dejiny umenia, všetky jej súčasti, literárne, hudobné, výtvarné, divadelné či filmové si nemožno predstaviť bez sústredenejšieho pohľadu na dejiny českého umenia, obzvlášť v kontexte na súčasnosť. Samostatnú kapitolu, plnú symboliky a dosahu na množstvo okolitých štátov tvoria dejiny Pražského hradu. Hradčany tvoria symbolizmus celosvetového významu, vytvárajú umelecký obraz absolútne nenahraditeľný. Súčasť Pražského hradu – Katedrála sv. Víta je cirkevná ustanovizeň, ktorej význam rastie doslova do dnešných dní. Preto aj my sme zamerali pohľad na tento chrám, spoznali a pozvali sme umelca, ktorý nadväzuje na skutočnú historickú tradíciu a je tvorcom nových, organovo-interpretačných dejín.

Prof. Josef Kšica – organista, čembalista, zbormajster a skladateľ – oficiálne riaditeľ chóru Katedrály sv. Víta bude hrať na našom festivale. Pripravil program obohatený o české organové skladby, ale aj o európsku organovú klasiku. Tak ako máme úctu a rešpekt pred vrcholným predstaviteľom organového umenia z Vatikánu Prof. G. Libertuccim, podobne nazeráme na umenie Josefa Kšicu, vítame ho a očakávame inšpiratívny organový večer.

28. 07. 2014: Gianluca Libertucci

Kremnický organový festival má skvelé publikum. Opakujeme, skvelé publikum – disciplinované, vnímavé, sústredené, vďačné. Mnoho kultúrne orientovaných návštevníkov zaplnilo kostol sv. Kataríny, so zmyslom pre poriadok, skryto organizovane, tak ako to kultúra správania, kultúra vnímania umenia a vlastný, vedomosťami a skúsenosťami podmienený duchovný potenciál vyžaduje. Takto vnímali umenie vatikánskeho organistu číslo jeden Gianluca Libertucciho. Vážime si takýto prístup návštevníkov k festivalu, tento benefit tlmočia organisti ďaleko v zahraničí.

Gianluca Libertucci je skúsený umelec, ktorý vie veľmi citlivo zostaviť programovú zostavu. Ním zostavený program bol akoby súbor kontrastných nálad, rôznych obrazov a výrazov, akoby sme počúvali jeho stvárnenie bohoslužby. Hral klasického Bacha, expresívneho Liszta a viacero ďalších, štýlovo vhodne zosúladených diel. Libertucci, využijúc svoju brilantnú prstovú i pedálovú techniku vytvoril veľmi cenný základný rámec, ponad ktorý budoval registrovú nadstavbu. Výrazovosť hudby vie v stupňoch intenzity priviesť do maxima, rovnako v lyrike ako aj v expresii. Možno niektoré registrové, farebné postupy a kombinácie by sme si vedeli predstaviť inak, ale Libertucci je veľká osobnosť, v umení si toho môže dovoliť viac. Treba dodať, že v kostole vytvoril spontánnu atmosféru, nadšenie publika prinášajú aj fotografické zábery a čo je najdôležitejšie – jeho umelecké posolstvo sa naplnilo na sto percent.

28. 07. 2014: Z ohlasov

„Gianluca Libertucci je skromný človek, ale ako hudobník je technicky vysoko disponovaný a nechýba mu hudobná fantázia. Je dôležité podotknúť, že prof. Libertucci účinkuje ako vatikánsky cirkevný hudobník. Zastáva teda najvyšší post cirkevného hudobníka v rímsko-katolíckej Cirkvi.

Program mal zostavený veľmi logicky. Po každej veľkej skladbe išlo malé dielo, aby si uši mohli oddýchnuť od veľkých pestrofarebných zvukov. Čo som si už druhýkrát všimol, tak publikum bolo počas skladieb absolútne ticho. Prvýkrát to bolo pri Zeinlerovi z Rakúska. Zaujímavé, skromnosť umelca, ale zároveň i jeho veľká hudobná dravosť v hre. Prof. Libertucci nám včera ukázal kremnický organ v celej svojej kráse, stavil na jazykové registre, ktoré sa mu osvedčili nielen pri Lisztovi, Duboisovi, Mendelssohnovi, ale aj pri Bachovej skladbe Prelúdium a fúga Es Dur. Možno sa niekomu zdalo, že skladby boli „pretrúbkované“. Bolo potrebné sa úplne vcítiť do skladby, počúvať a myslieť. To bola podstata jeho hudobného obrazu. Cirkevní hudobníci boli vždy zárukou kvalitnej hudby. Však napr. Bach, bol cirkevný hudobník, musel komponovať, interpretovať v dvoch kostoloch v Lipsku (evanjelický a katolícky). Gianluca Libertucci si za svoj bravúrny výkon zaslúžil búrlivý potlesk a my sme mohli počuť 2 prídavky. Dúfam, že organizátori festivalu v budúcnosti pozvú prof. Libertucciho a my budeme mať príležitosť obdivovať vysokú kvalitu tohto vzácneho umelca.

Matúš Sliacky“

25. 07. 2014: Prof. Libertucci pricestoval

V priebehu piatkov zabezpečujeme spoľahlivú a bezpečnú prepravu festivalových organistov do Kremnice. Inak tomu nebolo ani dnes, Prof. Libertucci letel o 8.50 z Ríma do Viedne a odtiaľ po krátkej chvíli cestoval autobusom do Bratislavy.

Tu sme sa s ním stretli a dohodli posledné detaily festivalového vystúpenia. Po neodmysliteľnej káve pokračoval autobusom do Žiaru nad Hronom, kde ho čaká vodič taxislužby na posledný segment cesty do Kremnice. Ako vidno, veľký organista, vystupujúci mimoriadne skromne, prichádza do Kremnice bez akýchkoľvek manier či mimoriadnych požiadaviek. Prichádza ako umelec európskeho formátu, reprezentujúci katedrálnych organistov na najvyššej úrovni. Svoje umelecké aktivity venuje opakovane kremnickému festivalu a je naozaj skvelé, že naše publikum mu to opätuje naozaj veľkým záujmom. Netreba skrývať, skôr zdôrazniť, že koncert Prof. Libertucciho bude jeden z umeleckých vrcholov festivalu.

22. 07. 2014: Pred koncertom G. Libertucciho

V piatok pricestuje na Slovensko veľký priateľ nášho festivalu Gianluca Libertucci, vatikánsky organista, koncertný umelec a profesor, zastávajúci post nepochybne najvyššie postaveného cirkevného organistu v rímsko-katolíckej cirkvi. Hráva počas generálnych audiencií sv. Otca a počas bohoslužieb vatikánskych príslušníkov Švajčiarskej gardy. Ak sa neustále snažíme poukazovať na nezastupiteľné miesto cirkevného organistu v histórii i terajšom vývoji organového umenia, tak nám je skutočne cťou, že práve vysoký vatikánsky organista pricestuje do Kremnice. Umelec rozhľadený, nesmierne skúsený, na vrchole tvorivých síl.

Máme radosť, že návštevníci nášho festivalu majú obrovský záujem práve o tento festivalový koncert, veľa záujemcov si už zakúpilo vstupenky vopred, ostatní zrejme využijú predaj vstupeniek tesne pred koncertom. Privítali by sme preto, aby pravá strana vchodu do chrámu bola vyhradená pre záujemcov o nové vstupenky a zľava budú prichádzať do kostola návštevníci s vopred zakúpenými vstupenkami, teda takto

a nie takto

Dlhoroční návštevníci nášho festivalu vedia, že s dobre usporiadanými miestami v chráme si doteraz každý našiel svoje obľúbené miesto a aj na oneskorencov sme podľa možnosti so začiatkom trochu počkali. Umelecké impulzy organistu si však nájdu svojho prijímateľa len vtedy, keď do kostola sv. Kataríny bude prichádzať v pohode a bez stresu, nie v tempe vivo či presto, alebo nebodaj con fuoco, ale radšej poco a poco, či comodo.

O piatkovom príchode Prof. Libertucciho budeme ešte podrobne informovať.