Úvodná stránka / Main page
2020
Aktuality

01. 12. 2015: Spomienky autorov II

Pravdu-povediac, s tak veľkým ohlasom na naše Spomienky autorov I sme nepočítali. Množstvo e-mailových, ba aj telefonických ohlasov nás presvedčilo o záujme návštevníkov i priaznivcov o festivalové dianie, novinky, o priebeh i o zákulisné príhody, o ktorých doteraz nikto nevedel. Nasledujúce riadky priblížia festivalové dianie tak ako ho z festivalového chrámu sv. Kataríny nevidno.

Dôveru festivalu svojou záštitou udelili svojím podpisom tri hlavy štátu, traja prezidenti republiky: Rudolf Schuster, Ivan Gašparovič a Andrej Kiska. Nesmierne si vážime ich podporu i priania úspechu, ktoré festivalu zaslali. Najvyšší ústavný predstaviteľ je v každej krajine len jeden a vždy požíva úctu okolia. A ak takýto vysoký ústavný činiteľ osobne príde na náš festival, je to najvyššia pocta, akú festival môže dostať. Prezident Ivan Gašparovič na jedno festivalové podujatie prišiel osobne a spoznal nevšednú atmosféru, aká na festivale panuje.

 
Návšteva pána prezidenta nebola vopred publikovaná, no napriek tomu sa v centre mesta diali zaujímavé zmeny. Skupinky ľudí, ktoré postávajú pri Mestskej bráne sa narýchlo vytratili. Nevedno, či to boli turisti, ak áno, pozorovaním pamätihodností a ľudí musia mať obrovské vedomosti. Je ale možné, že sa v tomto úsudku mýlime. Pán prezident so svojim sprievodom prišiel priamo na hrad. Bolo krásne počasie, poprezeral si hradný areál, zaujala ho naozaj pekná vyhliadka na Kremnicu a vypočul si festivalový koncert.
 
 
Jeho prítomnosť prilákala návštevníkov, ktorí nikdy inokedy na festival nechodili, ale aspoň sa stretli s hlavou štátu a vypočuli si pekný koncert. Po koncerte prijala hostí v reprezentačných priestoroch radnice vtedajšia primátorka Dr. Balážová. Celá, niekoľko hodinová návšteva Kremnice prezidenta Ivana Gašparoviča sa niesla vo veľmi príjemnej atmosfére. Ukázalo sa, že ak sa prekonajú oficiality, bezprostrednosť kontaktov, umelecké vnímania a poznávania sú naozaj prirodzené a autentické. Umenie vtedy dostáva svoje skutočné zadosťučinenie, obohacuje a spája ľudí.
 
Nie je zvykom, aby americký umelec prichádzal do Európy na jeden jediný koncert. Významný americký organista a dirigent Kent Tritle tak urobil, jeho európsko-kremnický trip trval v podstate len niekoľko hodín. Najprv sme spolu komunikovali elektronicky a osobne sme sa stretli v Drážďanoch, kde bol skupine amerických donorov demonštrovať tamojšie organy. Všetky kremnické detaily sme dohodli a očakávali sme jeho príchod do Bratislavy. V tých dňoch ale umelec menil svoje pôsobisko v New Yorku a stratili sme vzájomný kontakt. Nedozvedeli sme sa tak, že kvôli problémom v leteckej doprave bol jeho let odložený takmer o 48 hodín. V tom čase sme si už mysleli, že Prof. Tritle nepricestuje, pretože takmer 48 hodín sme ho nepretržite očakávali na bratislavskej autobusovej stanici a náš hosť stále neprichádzal. Medzitým sme už zabezpečili náhradnú organistku Móniku Kecskés z Budapešti, hoci jej manžel László Deák nás skúsene ubezpečoval, že profesor určite pricestuje. Prof. Tritle napokon deň pred koncertom pricestoval a jeho koncert bol veľmi úspešný, okrem pôvodnej americkej tvorby hral vynikajúco Reubkeho Psalm. Náš festival má odvtedy záložného organistu ( J. Bullu) a nezištných organových priateľov v Budapešti. Určite aj skúsenosť z koncertu amerického organistu je jedným z dôvodov, prečo Mónika Kecskés a László Deák otvárajú jubilejný 20. ročník nášho festivalu.
 
Nevedno, či je to zásluhou nášho festivalu alebo niečoho iného, ale už štyria naši zahraniční hostia vytvorili manželské páry: Agáta Augustin (2008, 2009) má za manžela Winfrieda Lichtscheidela (2009, 2012) a Lidia Ksziazkewicz (2006) je manželkou Vincenta Dubois (2004). Samozrejme, prajeme našim organistom všetko najlepšie.

01. 11. 2015: Spomienky autorov I

Nemôžeme, nechceme, ale ani vlastne nevieme roztriediť dojmy, citové väzby a pohľady na umelecké autority, tak ako sme ich vnímali v uplynulých rokoch na našom festivale. Všetky vystúpenia a kontakty s umelcami boli pripravované s rovnakou usilovnosťou a snahou. Preto, lebo boli pripravované kremnickému publiku a aj naopak, vynikajúcim organistom, aby poznali Kremnicu a festival v tom najlepšom svetle.

Iste, privítali sme umelcov, pred ktorými sme sa, obrazne povedané, stavali do pozoru. John Scott z Londýna, Hans Fagius alebo kórejská profesorka Yang-Hee Yun. Profesor Scott pricestoval z Londýna neskoro v noci, autostráda ešte nejestvovala a v aute, ktoré ho viezlo v noci do Kremnice mal obavy, kam ho to vlastne vezieme. Až krásne nasvietený kremnický hrad ho upokojil a pridal istoty, že je na správnom mieste. Jeho koncert bol potom expozíciou excelentného organového umenia, J. Scott bol vtedy organistom Katedrály sv. Pavla v Londýne, možno na vrchole svojich interpretačných síl. Profesor Fagius k nám chcel za každú cenu cestovať vlakom, z Dánska. Dlho nám trvalo, kým sme ho presvedčili, aby aspoň z Berlína prišiel lietadlom. Hans Fagius, jeden z najzručnejších a  najetablovanejších umelcov súčasnosti hral na kremnickom organe ako na svojom vlastnom, hoci v minulosti hral na mnohých super moderných organoch v Japonsku a Amerike. Kórejská organistka  Yang-Hee Yun nás  prekvapila plynulou ruštinou. Vraj bola prvou kórejskou organistkou, ktorá koncertovala v Rusku a k tomuto koncertnému turné sa naučila naozaj veľmi dobre rusky.

Vynikajúci nemecký cirkevný organista Johannes Rauh k nám pricestoval len s malým kufríkom, vraj na stanicu v Ansbachu šiel bicyklom, ten schoval na  blízku faru a potom cestoval do Kremnice. J. Rauh bol ukážkovým vzorom excelentného cirkevného organistu, s obrovským repertoárom a virtuóznymi schopnosťami. Mattias Wager zo Stockholmu mal zase dva kufre a ten najdôležitejší, s notami a organovými topánkami sa pri prestupe v Rige stratil. Do Kremnice ho priviezli skoro až o dva dni a dovtedy sa švédsky hosť v Kremnici trápil, pretože hrať bez zaužívaných organových topánok znamená pre organistu to, ako keby huslista hral v rukaviciach.
 
Krásne spomienky a určite aj citovú väzbu máme na Petra Hapku, veľkého českého skladateľa šansónovej, muzikálovej a filmovej hudby. Dlhšiu dobu sme sledovali jeho tvorbu a viaceré jeho skladby sa nám zdali ako mimoriadne vhodné pre organové transkripcie. Oslovili sme ho a písomne nám dal povolenie, aby sme si z jeho diela vybrali časti, ktoré budú vhodné na transkripciu pre organ. Toto sme aj urobili a pôsobivé úpravy z Perinbaby a Tisícročnej včely nám pripravil a zahral Štefan Ternóczky, nesmierne talentovaný organista, pôsobiaci v Galante. Jeho koncert z Hapkovej hudby nám dodnes hlboko leží v srdci a veľmi ľutujeme, že tento organista sa intenzívnejšie nevenuje koncertnej činnosti. V Kremnici by mal určite miesto.

23. 10. 2015: Sobota namiesto nedele

Po 19 rokoch nedeľňajších organových podvečerov prichádza jubilejný 20. ročník festivalu so zmenou. Termíny v nedeľu sa vymieňajú za soboty, aby návštevníci, ktorí v nedeľu poobede odchádzajú do svojich domovov mohli v sobotu navštíviť festivalové podujatie. Pretože 18. hodina bola pre mnohých návštevníkov priskorá, nové termíny budú v sobotu o 19. hodine. Festivalové podujatia tak získajú na vážnosti, kedy po sobotňajších povinnostiach, chalupárskom zamestnaní či výletoch sobotný večer bude patriť vážnemu organovému umeniu. Sme radi, že sme mohli pripraviť túto zmenu, pretože po extrémnych poveternostných teplotách, ktoré sa nevyhli v posledných rokoch ani Kremnici večerné podujatia sa budú niesť v príjemnejšej atmosfére, bez páľav a zhonu. Hlavný vchod do hradného areálu ako aj Severná brána budú otvorené o 18.30 hodine. Radi vás privítame vo festivalové soboty, tak ako je to uvedené v kapitole Program.

08. 10. 2015: S Lászlom Deákom a Monikou Kecskés v Budapešti

Festivalové programy sa pripravujú naozaj vo veľkom predstihu, často krát ubehnú aj dva roky, kým zaznejú prvé akordy hosťujúceho organistu. Umelci, ktorí už na našom festivale koncertovali však vedia, že precízna príprava interpretácii je absolútnym základom, pretože spolutvorcovia – naši festivaloví návštevníci veľmi rýchlo vedia zistiť skutočnú umeleckú úroveň organovej hry.
 
 
S profesorom Lászlom Deákom sme sa stretli už začiatkom októbra v Budapešti, aby sme načrtli základné obrysy jeho budúcoročného vystúpenia. Len máloktorý umelec sa dokáže  postaviť ku svojej umeleckej úlohe s takým zanietením ako práve Prof. Deák. Na stretnutie prišiel s jasnou koncepciou, ktorá zvýrazní jubilejný festivalový ročník, prinesie nové poznania organového umenia, literatúry a jej zvláštnosti. Svoj program pomenoval Kuriozity v organovom umení a časť programu bude hrať so svojou manželkou Monikou Kecskés, znamenitou organistkou a dirigentkou, známou nášmu publiku. Detaily programu budeme teraz postupne vylaďovať, aby výsledný tvar vyznel umelecky čo najpresvedčivejšie a rovnako aj reprezentatívne. No najhlbší dojem v nás rovnako zanechalo naše nedávne stretnutie, spolu s predchádzajúcou e-mailovou komunikáciu, kedy už Prof. Deák naznačil, že pre Kremnicu pripravia niečo zvláštne. Nuž, umenie, a to aj naše organové je nie len o spoločenských, umeleckých a odborných kontaktoch, umeleckej tvorbe, intuícii a cite vedieť reprezentovať umelecké kritéria a záujmy publika, ale aj o rešpekte k umeleckej osobnosti organistu a skladateľa. Lászlo Deák a Monika Kecskés sú pre nás autority a ak ich vzťah k nášmu festivalu už možno označiť za priateľský, možno oprávnene očakávať, že pripravia jedinečné festivalové vystúpenie.

01. 10. 2015: Etika v prostredí kremnického organového festivalu

Nie zrejme a ani nijako inak nejednoznačne, ale umelecká kvalita s najvyššími atribútmi má na našom festivale absolútnu prioritu. Podlieha jej výber skladieb a interpretov. Vzhľadom na to, že historický fenomén najlepšie selektuje životaschopné diela, autori festivalu zužujú ich sortiment na také, ktoré najviac oslovia kremnického poslucháča a najviac korešpondujú s jedinečným hradným prostredím. Toto všetko naši interpreti rešpektujú a k samotnej umeleckej tvorbe pristupujú s najhlbšou pokorou. Prezentujú seba a interpretáciami vzdávajú úctu poslucháčovi. Naši interpreti, vidiac takmer vždy nevšedný poslucháčsky záujem vytvárajú v chráme sviatočné prostredie. Nielen svojou majstrovskou hrou, ale aj formálnym pohľadom. Nikdy nehrali v bežnom, všednom oblečení, vždy vo sviatočnom. Naši poslucháči môžu veľmi často vidieť, že po interpretácii, keď sa umelci idú pokloniť publiku si náhlivo obliekajú sako, aby pred slávnostným festivalovým fórom stáli v bezchybnom umelecko-spoločenskom oblečení. Nikdy sa neklaňajú z chóru, ale len pred publikom ako prejav vďaky za pozornosť, umeleckú spoluúčasť a úctu.

Návštevník, či poslucháč nestojí na našom festivale na opačnom konci, ale hneď za interpretom, v priamej symbióze  s nim. Náš festivalový poslucháč je po mnohých festivalových ročníkoch skúsený, vnímavý a kritický. Oddeľuje vydarenejšie interpretácie od menej vydarených, na samý vrchol dáva tie výnimočné. Vždy však v kultivovanej forme, aktívnejším či menej aktívnym potleskom, záujmom o rozhovor, autogram či spoločnú fotografiu. Náš návštevník vytvára nevšedný festivalový kolorit, ktorý nám umelci závidia. Naviac, aj naši návštevníci vzdávajú úctu interpretovi, slušným až slávnostným oblečením, tak ako to prináleží výnimočným umeleckým podujatiam. Z tohto všetkého vyplýva, že festivalový návštevník prichádza do gotického hradného prostredia cielene, za dobrou hudbou, interpretáciou, umeleckým zážitkom. Iste, občas sa stalo, že k nám zablúdia turisti, ktorí netušia sviatočnú pohodu. Väčšina sústredených ich ale vždy presvedčí, že pokoj a vnímanie organovej krásy, spolu s  patričným oblečením sú tými hlavnými motívmi, prečo sa vôbec na stretnutie s organovou hudbou prichádza. Ak nie, tí skutoční zablúdilci v tichosti odchádzajú, vediac, že asi prišli na nesprávne miesto. A je to tak lepšie.

Harmónia, vzájomný rešpekt a etický fenomén vzájomnej úcty nášho interpreta a poslucháča sú najkrajším predpokladom umeleckej tvorby. Je prirodzené, že z tejto spolupatričnosti vznikajú jedinečné interpretácie, dlho rezonujúce v pamäti poslucháčov.
 
Aj odchod z hradného prostredia prináša jedinečné pohľady, niektorí sa neskutočne ponáhľajú, ako keby chceli zo seba vytriasť nevšednú krásu počutého a videného. Ak majú závažný dôvod, je to naozaj v poriadku. No väčšina vníma okolitú prírodu, pozoruje podvečernú Kremnicu z hradného vrchu a dodýchava to, čo nestihla v chráme. Rozhovory v skupinkách, vzájomné fotografovanie sa a lúčenie sa sú výrazom spokojnosti. Ak  tomu prispelo organové umenie, je to najlepšia vizitka, že festival má svoje opodstatnenie.
 
O kremnickom organovom festivale sa veľa píše, v publikáciách, časopisoch, na internete. Takmer každé festivalové spomenutie prináša vetu – „akustika v kostole sv. Kataríny a nainštalovaný koncertný organ Rieger Kloss tvoria jedinečnú kombináciu, ktorá sa nikde inde na Slovensku nevyskytuje...“. Je to veta z našej prvej internetovej stránky, ktorú sme napísali, keď sme portál www.kremnickyhradnyorgan.sk tvorili. A takmer nikde nie je napísané, odkiaľ je táto veta odpísaná. Etika ako spoločenský fenomén je krásna disciplína, no aj ona musí niekedy prižmurovať oči či odvracať pohľad.
 
Ak internetový čitateľ číta tieto riadky, súhlasiac alebo aj nie, je to znak toho, že festival žije, je v povedomí a možno sa aj teší na jubilejný 20. ročník. Ako malý návštevník na našej fotografii. Ktovie, čo si tak myslí....
 

01. 09. 2015: Pred festivalom s okrúhlym výročím - KHO 2016

Pred nasledujúcim, 20. ročníkom nášho festivalu Kremnický hradný organ prinesieme niekoľko textov, ani nie tak spätných pohľadov, ako skôr zamyslením sa  nad fenoménom festivalu ako jednej z najvyšších foriem kultúrnosti. Kremnický festival už navštívili naozaj tisíce návštevníkov a po 19 pripravených a zrealizovaných ročníkoch máme istotne aké také právo vysloviť názory na kultúrny záujem, umelecké kritériá a tiež na kultúrnu etiku, ktorá v Kremnici určite nestojí na poslednom mieste. Jednotlivé texty vám tiež priblížia priebeh príprav, komunikáciu s umelcami a možno aj povedomie, či o kremnickom organovom festivale sa vie viac doma alebo v zahraničí. Za najdôležitejší ale budeme považovať nespochybniteľný fakt a tým je jeho okrúhle výročie. Ak navštívite v budúcich mesiacoch naše internetové stránky, budeme určite radi. Dostanete sa tak nielen k novým festivalovým informáciám, ale možno aj k nie zanedbateľnému  poznaniu, že do Kremnice sa naozaj oplatí prísť.

Mgr.art. Renata Košťálová – Mgr.art. Stanislav Kowalski

autori festivalu
 
 
********************************************************************************************************************************

 

19. 08. 2015: Coda

Písať zásadné hodnotenia horúcou ihlou či horúcim perom istotne nie je najrozumnejšie. Ak sme naše reflexie prinášali zhruba niekoľko hodín po koncertoch, boli to vždy naše bezprostredné dojmy, reakcie a ohlasy publika, no hlavne aktuality, čo sa práve na festivale udialo. V tejto code prinesieme naše pohľady, ktoré sú poznačené odstupom času, budú určite jemnejšie, v žiadnom prípade však nechcú stavať rebríček najlepších, ale skôr sumarizáciu, charakteristiku a hlavne informáciu pre tých, ktorí na festivale boli a budú porovnávať s vlastnými názormi a aj pre tých, ktorí na festivale neboli, aby vedeli, čo kremnický organový festival priniesol.

Jednoznačne najdôležitejším faktom, ktorý chceme akcentovať je konštatovanie, že ani jeden organista svojim výkonmi nesklamal. Každý bol síce iný, prístup a realizácie interpretácií boli však vždy vrcholne profesionálne, adekvátne prináležiace medzinárodnému statusu festivalu.

Virtuózno-umelecký parameter svojich recitálov najviac naplnili Gabriele Marinoni a Róbert Kovacs. Obaja sú si vekom podobní, absolventi významných vysokých škôl, obaja mali a majú excelentných profesorov a sú súťažne a koncertne činní v medzinárodnom rozsahu. Prišli z nesmierne konkurenčného prostredia, ktoré najlepšie selektuje skutočné talenty. Obaja majú v sebe obrovskú snahu umelecky rásť, zdokonalovať sa a stať sa veľkými osobnosťami. Len ľudia z najbližšieho okolia vedia ako precízne bol pripravený Marinoni a ako umelecky rešpektovaný je Kovacs. Predpokladáme, že len umelci takto charakterizovaní preberú funkcie a postavenia po svojich profesoroch.
 
Enrico Viccardi je profesorom v každom momente svojho prejavu. Je skúsený, analyticky pripravený, manuálne zdatný a stále ambiciózny. Už v reflexii sme napísali, že nás zaujalo jeho presné a jemné štýlové diferencovanie interpretovaných skladieb, ustálenéné názory a umelecký pragmatizmus. Len absolvent vysokej umeleckej vysokej školy vie, čo je to za šťastie mať profesora, ktorý vie jasne nastaviť pohľad na interpretáciu skladby, skladateľa či obdobia. Zdá sa, že Viccardi je tým profesorom, ktorý študenta učí nie približným pohľadom na zvolené dielo, ale tak, aby navždy vedel ako sa hrá a registruje Bach, Franck či Reger. Dnešné náročné organové umenie vyžaduje výrazné charakterizovanie skladateľa, skladby a obdobia a na našom festivale to je rovnako tak. Viccardi na nás pôsobil ako umelec, od ktorého sa hodno naozaj učiť.
 
Naša Mária Budáčová má svoje prvé kroky medzinárodných prezentácií za sebou. Jej ctižiadosť je obdivuhodná a spojená s talentovými predpokladmi prinesie určite svoje ovocie. Umenie nemá rado nezrelosť. Jej dozrievanie od minuloročného vystúpenia, cez tohoročné je evidentné a jej budúcoročná prezentácia  prinesie určite prekvapenie.
 
Dvojkoncert Jána Bullu a Istvána Nagya nás potešil. V prípade Bullu hlavne v tom, že presne vieme ako zdatného máme nášho záložného organistu a hlavného registrátora. V prípade Nagya v poznaní, že aj organista z malého mesta si môže klásť vysoké ciele a presvedčiť minimálne samého seba, ale najlepšie publikum, že festivalovú výzvu dokáže bezo zbytku naplniť. Pripravil naozaj náročný program, komplikovaná partitúra napríklad Kvetinového valčíka s množstvom protihlasov je náročná pre orchestrálne stvárnenie, no a organové, pre dve ruky a dve nohy nepomerne viac. Nagy hral síce populárny program, ale o to viac náročný. A k Nagyovi ešte toto: už po druhýkrát hral druhý prídavok nezvyklo, v čase odchodu publika z chrámu. Tí, ktorí zachytili jeho transkripciu Because boli zaskočení, odchádzali s najlepšími pocitmi a dojmami. Naozaj, malo to niečo do seba.
 
Humberto Salvagnin má u nás osobité postavenie. Ako organista sa prezentoval technicky, maximálne profesionálne. Ako umelec zreteľne naznačil, že nie je Stredoeurópan a že predstaví iné pohľady, hlavne na u nás zaužívaný repertoár. Prijímame to. Nie so všetkým sa stotožňujeme, ale súhlasíme, že aj Ad nos, ad salutarem undam sa dá hrať inak, než hral Marinoni. Za dôležité považujeme ale niečo iné, otvorili sme juhoamerický priestor a poznanie jeho organového umenia má svoj zmysel, na medzinárodnom festivalovom fóre určite.
 
Coda v umení nikdy nie je rozsiahla a aj táto sumarizácia  v tomto rozsahu predstavila našu festivalovú retrospektívu. K festivalu sa vždy vraciame aj s väčším časovým odstupom, ale skôr na podnety návštevníkov, ktorí festivalové interpretácie priamo vnímali. Nateraz je dôležitejší záverečný akord, ktorým musí byť poďakovanie tohoročným návštevníkom. Bez nich by interpretačné umenie nebolo skutočným umením. Tým, že boli priamymi svedkami umeleckej tvorby stali sa jej spolutvorcami. A nedá nám nepovedať, že veľké umenie sa netvorí len vo veľkých metropolách, ale v podstate aj v malej, dnes naozaj organovej Kremnici. 

17. 08. 2015: Naša reflexia VII – Humberto Salvagnin

Pri poznávaní umeleckých a interpretačných čŕt Humberta Salvagnina budú zrejme nie nezaujímavé jeho korene: nemecko-portugalsko-taliansko-poľské. Takto rozmanití predkovia prišli v 19. storočí do Brazílie, aby sa neskôr, v novom prostredí narodil náš hosť, organista záverečného koncertu. Salvagnin teda pochádza už z iného kultúrneho prostredia než európskeho, jeho prvé poznania čerpali z brazílskej kultúry, z brazílskych medziľudských vzťahov a pre nás dôležitého umeleckého cítenia.
 
 
 
Iste, mnoho interpretačných charakteristík Salvagnina nieslo európske črty, ale mnoho bolo veľmi odlišných. Nás veľmi zaujala jeho spontánnosť pri tvorbe organového umeleckého obrazu, ktorá sa vôbec nelimitovala štýlovými prvkami alebo interpretačnými zvyklosťami, Salvagnin jednoducho hral to čo cítil z notového materiálu, to prenášal do organových registrov a farebných kombinácií. Jeho interpretácie boli farebne nesmierne bohaté, intenzívne i jemné, nekládli si pred seba toľko obmedzení, ktoré to naše európske vo svojej rôznorodosti musí mať, v záujme zachovania tých poznávacích znakov, ktoré nám napríklad francúzska či  nemecká organová škola prináša. Salvagnin hral spontánne, prinášal také obrazy, ktoré sme v nám známych skladbách nikdy nepoznali, predstavoval nám v podstate nové diela. Najviac sme to vnímali vo všeobecne známom diele Ad nos, ad salutarem undam F. Liszta, kde naše doterajšie predstavy museli ísť bokom a museli sme vnímať farebné predstavy umelca z iného kultúrneho prostredia. Je až neuveriteľné ako rozdielne môžu znieť tie isté akordy a hudobné myšlienky v podaní nášho alebo zemepisne takto vzdialeného umelca. Koncert Humberta Salvagnina bol pre nás súhrnom prekvapení, nových poznaní a hlavne konfrontácií ako nazerať na známu organovú literatúru očami našimi alebo v tomto prípade očami umelca zo Sao Paula. Ostáva nespochybniteľné, že Salvagnin má znamenitú prstovú i pedálovú techniku, že je zručný a pohotový organista. Ak hral brazílske diela, tie sme prijímali ako premiéry, ak ale hral európsku tvorbu, tam nám ukazoval, že sa dajú chápať aj inak, než načo sme zvyknutí. Náš festival je otvorený svetu, a teda aj rozmanitým interpretáciám a neostáva nám nič iné takto brazílskeho interpreta prijať. Festival Kremnický hradný organ priniesol koncertom Humberta Salvagnina naozaj niečo nové, čo naše poznanie umenia obohacuje. Ak by mali hrať všetci Liszta rovnako alebo len v malých diferenciách, no potom by  vývoj interpretácií nikde nesmeroval. Ak však počujeme Liszta v iných farebných odtieňoch a  v úplne iných dynamických dimenzách, potom musíme prijať tézu o nesmiernej bohatosti a hlavne variabilite európskeho umenia. A ak na záver odznie brazílska samba v spracovaní pre organ, potom si musíme uvedomiť, že sme práve absolvovali exkurziu do umeleckej duše citlivého brazílskeho organistu.  




 © 1997-2020 Ars Consulting Bratislava