08. 10. 2015: S Lászlom Deákom a Monikou Kecskés v Budapešti

Festivalové programy sa pripravujú naozaj vo veľkom predstihu, často krát ubehnú aj dva roky, kým zaznejú prvé akordy hosťujúceho organistu. Umelci, ktorí už na našom festivale koncertovali však vedia, že precízna príprava interpretácii je absolútnym základom, pretože spolutvorcovia – naši festivaloví návštevníci veľmi rýchlo vedia zistiť skutočnú umeleckú úroveň organovej hry.

S profesorom Lászlom Deákom sme sa stretli už začiatkom októbra v Budapešti, aby sme načrtli základné obrysy jeho budúcoročného vystúpenia. Len máloktorý umelec sa dokáže postaviť ku svojej umeleckej úlohe s takým zanietením ako práve Prof. Deák. Na stretnutie prišiel s jasnou koncepciou, ktorá zvýrazní jubilejný festivalový ročník, prinesie nové poznania organového umenia, literatúry a jej zvláštnosti. Svoj program pomenoval Kuriozity v organovom umení a časť programu bude hrať so svojou manželkou Monikou Kecskés, znamenitou organistkou a dirigentkou, známou nášmu publiku. Detaily programu budeme teraz postupne vylaďovať, aby výsledný tvar vyznel umelecky čo najpresvedčivejšie a rovnako aj reprezentatívne. No najhlbší dojem v nás rovnako zanechalo naše nedávne stretnutie, spolu s predchádzajúcou e-mailovou komunikáciu, kedy už Prof. Deák naznačil, že pre Kremnicu pripravia niečo zvláštne. Nuž, umenie, a to aj naše organové je nie len o spoločenských, umeleckých a odborných kontaktoch, umeleckej tvorbe, intuícii a cite vedieť reprezentovať umelecké kritéria a záujmy publika, ale aj o rešpekte k umeleckej osobnosti organistu a skladateľa. Lászlo Deák a Monika Kecskés sú pre nás autority a ak ich vzťah k nášmu festivalu už možno označiť za priateľský, možno oprávnene očakávať, že pripravia jedinečné festivalové vystúpenie.

01. 10. 2015: Etika v prostredí kremnického organového festivalu

Nie zrejme a ani nijako inak nejednoznačne, ale umelecká kvalita s najvyššími atribútmi má na našom festivale absolútnu prioritu. Podlieha jej výber skladieb a interpretov. Vzhľadom na to, že historický fenomén najlepšie selektuje životaschopné diela, autori festivalu zužujú ich sortiment na také, ktoré najviac oslovia kremnického poslucháča a najviac korešpondujú s jedinečným hradným prostredím. Toto všetko naši interpreti rešpektujú a k samotnej umeleckej tvorbe pristupujú s najhlbšou pokorou. Prezentujú seba a interpretáciami vzdávajú úctu poslucháčovi. Naši interpreti, vidiac takmer vždy nevšedný poslucháčsky záujem vytvárajú v chráme sviatočné prostredie. Nielen svojou majstrovskou hrou, ale aj formálnym pohľadom. Nikdy nehrali v bežnom, všednom oblečení, vždy vo sviatočnom. Naši poslucháči môžu veľmi často vidieť, že po interpretácii, keď sa umelci idú pokloniť publiku si náhlivo obliekajú sako, aby pred slávnostným festivalovým fórom stáli v bezchybnom umelecko-spoločenskom oblečení. Nikdy sa neklaňajú z chóru, ale len pred publikom ako prejav vďaky za pozornosť, umeleckú spoluúčasť a úctu.

Návštevník, či poslucháč nestojí na našom festivale na opačnom konci, ale hneď za interpretom, v priamej symbióze s nim. Náš festivalový poslucháč je po mnohých festivalových ročníkoch skúsený, vnímavý a kritický. Oddeľuje vydarenejšie interpretácie od menej vydarených, na samý vrchol dáva tie výnimočné. Vždy však v kultivovanej forme, aktívnejším či menej aktívnym potleskom, záujmom o rozhovor, autogram či spoločnú fotografiu. Náš návštevník vytvára nevšedný festivalový kolorit, ktorý nám umelci závidia. Naviac, aj naši návštevníci vzdávajú úctu interpretovi, slušným až slávnostným oblečením, tak ako to prináleží výnimočným umeleckým podujatiam. Z tohto všetkého vyplýva, že festivalový návštevník prichádza do gotického hradného prostredia cielene, za dobrou hudbou, interpretáciou, umeleckým zážitkom. Iste, občas sa stalo, že k nám zablúdia turisti, ktorí netušia sviatočnú pohodu. Väčšina sústredených ich ale vždy presvedčí, že pokoj a vnímanie organovej krásy, spolu s patričným oblečením sú tými hlavnými motívmi, prečo sa vôbec na stretnutie s organovou hudbou prichádza. Ak nie, tí skutoční zablúdilci v tichosti odchádzajú, vediac, že asi prišli na nesprávne miesto. A je to tak lepšie.

Harmónia, vzájomný rešpekt a etický fenomén vzájomnej úcty nášho interpreta a poslucháča sú najkrajším predpokladom umeleckej tvorby. Je prirodzené, že z tejto spolupatričnosti vznikajú jedinečné interpretácie, dlho rezonujúce v pamäti poslucháčov.

Aj odchod z hradného prostredia prináša jedinečné pohľady, niektorí sa neskutočne ponáhľajú, ako keby chceli zo seba vytriasť nevšednú krásu počutého a videného. Ak majú závažný dôvod, je to naozaj v poriadku. No väčšina vníma okolitú prírodu, pozoruje podvečernú Kremnicu z hradného vrchu a dodýchava to, čo nestihla v chráme. Rozhovory v skupinkách, vzájomné fotografovanie sa a lúčenie sa sú výrazom spokojnosti. Ak tomu prispelo organové umenie, je to najlepšia vizitka, že festival má svoje opodstatnenie.

O kremnickom organovom festivale sa veľa píše, v publikáciách, časopisoch, na internete. Takmer každé festivalové spomenutie prináša vetu – „akustika v kostole sv. Kataríny a nainštalovaný koncertný organ Rieger Kloss tvoria jedinečnú kombináciu, ktorá sa nikde inde na Slovensku nevyskytuje...“. Je to veta z našej prvej internetovej stránky, ktorú sme napísali, keď sme portál www.kremnickyhradnyorgan.sk tvorili. A takmer nikde nie je napísané, odkiaľ je táto veta odpísaná. Etika ako spoločenský fenomén je krásna disciplína, no aj ona musí niekedy prižmurovať oči či odvracať pohľad.

Ak internetový čitateľ číta tieto riadky, súhlasiac alebo aj nie, je to znak toho, že festival žije, je v povedomí a možno sa aj teší na jubilejný 20. ročník. Ako malý návštevník na našej fotografii. Ktovie, čo si tak myslí....

01. 09. 2015: Pred festivalom s okrúhlym výročím - KHO 2016

Pred nasledujúcim, 20. ročníkom nášho festivalu Kremnický hradný organ prinesieme niekoľko textov, ani nie tak spätných pohľadov, ako skôr zamyslením sa nad fenoménom festivalu ako jednej z najvyšších foriem kultúrnosti. Kremnický festival už navštívili naozaj tisíce návštevníkov a po 19 pripravených a zrealizovaných ročníkoch máme istotne aké také právo vysloviť názory na kultúrny záujem, umelecké kritériá a tiež na kultúrnu etiku, ktorá v Kremnici určite nestojí na poslednom mieste. Jednotlivé texty vám tiež priblížia priebeh príprav, komunikáciu s umelcami a možno aj povedomie, či o kremnickom organovom festivale sa vie viac doma alebo v zahraničí. Za najdôležitejší ale budeme považovať nespochybniteľný fakt a tým je jeho okrúhle výročie. Ak navštívite v budúcich mesiacoch naše internetové stránky, budeme určite radi. Dostanete sa tak nielen k novým festivalovým informáciám, ale možno aj k nie zanedbateľnému poznaniu, že do Kremnice sa naozaj oplatí prísť.

Mgr.art. Renata Košťálová – Mgr.art. Stanislav Kowalski

autori festivalu

********************************************************************************************************************************

19. 08. 2015: Coda

Písať zásadné hodnotenia horúcou ihlou či horúcim perom istotne nie je najrozumnejšie. Ak sme naše reflexie prinášali zhruba niekoľko hodín po koncertoch, boli to vždy naše bezprostredné dojmy, reakcie a ohlasy publika, no hlavne aktuality, čo sa práve na festivale udialo. V tejto code prinesieme naše pohľady, ktoré sú poznačené odstupom času, budú určite jemnejšie, v žiadnom prípade však nechcú stavať rebríček najlepších, ale skôr sumarizáciu, charakteristiku a hlavne informáciu pre tých, ktorí na festivale boli a budú porovnávať s vlastnými názormi a aj pre tých, ktorí na festivale neboli, aby vedeli, čo kremnický organový festival priniesol.

Jednoznačne najdôležitejším faktom, ktorý chceme akcentovať je konštatovanie, že ani jeden organista svojim výkonmi nesklamal. Každý bol síce iný, prístup a realizácie interpretácií boli však vždy vrcholne profesionálne, adekvátne prináležiace medzinárodnému statusu festivalu.

Virtuózno-umelecký parameter svojich recitálov najviac naplnili Gabriele Marinoni a Róbert Kovacs. Obaja sú si vekom podobní, absolventi významných vysokých škôl, obaja mali a majú excelentných profesorov a sú súťažne a koncertne činní v medzinárodnom rozsahu. Prišli z nesmierne konkurenčného prostredia, ktoré najlepšie selektuje skutočné talenty. Obaja majú v sebe obrovskú snahu umelecky rásť, zdokonalovať sa a stať sa veľkými osobnosťami. Len ľudia z najbližšieho okolia vedia ako precízne bol pripravený Marinoni a ako umelecky rešpektovaný je Kovacs. Predpokladáme, že len umelci takto charakterizovaní preberú funkcie a postavenia po svojich profesoroch.

Enrico Viccardi je profesorom v každom momente svojho prejavu. Je skúsený, analyticky pripravený, manuálne zdatný a stále ambiciózny. Už v reflexii sme napísali, že nás zaujalo jeho presné a jemné štýlové diferencovanie interpretovaných skladieb, ustálenéné názory a umelecký pragmatizmus. Len absolvent vysokej umeleckej vysokej školy vie, čo je to za šťastie mať profesora, ktorý vie jasne nastaviť pohľad na interpretáciu skladby, skladateľa či obdobia. Zdá sa, že Viccardi je tým profesorom, ktorý študenta učí nie približným pohľadom na zvolené dielo, ale tak, aby navždy vedel ako sa hrá a registruje Bach, Franck či Reger. Dnešné náročné organové umenie vyžaduje výrazné charakterizovanie skladateľa, skladby a obdobia a na našom festivale to je rovnako tak. Viccardi na nás pôsobil ako umelec, od ktorého sa hodno naozaj učiť.

Naša Mária Budáčová má svoje prvé kroky medzinárodných prezentácií za sebou. Jej ctižiadosť je obdivuhodná a spojená s talentovými predpokladmi prinesie určite svoje ovocie. Umenie nemá rado nezrelosť. Jej dozrievanie od minuloročného vystúpenia, cez tohoročné je evidentné a jej budúcoročná prezentácia prinesie určite prekvapenie.

Dvojkoncert Jána Bullu a Istvána Nagya nás potešil. V prípade Bullu hlavne v tom, že presne vieme ako zdatného máme nášho záložného organistu a hlavného registrátora. V prípade Nagya v poznaní, že aj organista z malého mesta si môže klásť vysoké ciele a presvedčiť minimálne samého seba, ale najlepšie publikum, že festivalovú výzvu dokáže bezo zbytku naplniť. Pripravil naozaj náročný program, komplikovaná partitúra napríklad Kvetinového valčíka s množstvom protihlasov je náročná pre orchestrálne stvárnenie, no a organové, pre dve ruky a dve nohy nepomerne viac. Nagy hral síce populárny program, ale o to viac náročný. A k Nagyovi ešte toto: už po druhýkrát hral druhý prídavok nezvyklo, v čase odchodu publika z chrámu. Tí, ktorí zachytili jeho transkripciu Because boli zaskočení, odchádzali s najlepšími pocitmi a dojmami. Naozaj, malo to niečo do seba.

Humberto Salvagnin má u nás osobité postavenie. Ako organista sa prezentoval technicky, maximálne profesionálne. Ako umelec zreteľne naznačil, že nie je Stredoeurópan a že predstaví iné pohľady, hlavne na u nás zaužívaný repertoár. Prijímame to. Nie so všetkým sa stotožňujeme, ale súhlasíme, že aj Ad nos, ad salutarem undam sa dá hrať inak, než hral Marinoni. Za dôležité považujeme ale niečo iné, otvorili sme juhoamerický priestor a poznanie jeho organového umenia má svoj zmysel, na medzinárodnom festivalovom fóre určite.

Coda v umení nikdy nie je rozsiahla a aj táto sumarizácia v tomto rozsahu predstavila našu festivalovú retrospektívu. K festivalu sa vždy vraciame aj s väčším časovým odstupom, ale skôr na podnety návštevníkov, ktorí festivalové interpretácie priamo vnímali. Nateraz je dôležitejší záverečný akord, ktorým musí byť poďakovanie tohoročným návštevníkom. Bez nich by interpretačné umenie nebolo skutočným umením. Tým, že boli priamymi svedkami umeleckej tvorby stali sa jej spolutvorcami. A nedá nám nepovedať, že veľké umenie sa netvorí len vo veľkých metropolách, ale v podstate aj v malej, dnes naozaj organovej Kremnici.

17. 08. 2015: Naša reflexia VII – Humberto Salvagnin

Pri poznávaní umeleckých a interpretačných čŕt Humberta Salvagnina budú zrejme nie nezaujímavé jeho korene: nemecko-portugalsko-taliansko-poľské. Takto rozmanití predkovia prišli v 19. storočí do Brazílie, aby sa neskôr, v novom prostredí narodil náš hosť, organista záverečného koncertu. Salvagnin teda pochádza už z iného kultúrneho prostredia než európskeho, jeho prvé poznania čerpali z brazílskej kultúry, z brazílskych medziľudských vzťahov a pre nás dôležitého umeleckého cítenia.

Iste, mnoho interpretačných charakteristík Salvagnina nieslo európske črty, ale mnoho bolo veľmi odlišných. Nás veľmi zaujala jeho spontánnosť pri tvorbe organového umeleckého obrazu, ktorá sa vôbec nelimitovala štýlovými prvkami alebo interpretačnými zvyklosťami, Salvagnin jednoducho hral to čo cítil z notového materiálu, to prenášal do organových registrov a farebných kombinácií. Jeho interpretácie boli farebne nesmierne bohaté, intenzívne i jemné, nekládli si pred seba toľko obmedzení, ktoré to naše európske vo svojej rôznorodosti musí mať, v záujme zachovania tých poznávacích znakov, ktoré nám napríklad francúzska či nemecká organová škola prináša. Salvagnin hral spontánne, prinášal také obrazy, ktoré sme v nám známych skladbách nikdy nepoznali, predstavoval nám v podstate nové diela. Najviac sme to vnímali vo všeobecne známom diele Ad nos, ad salutarem undam F. Liszta, kde naše doterajšie predstavy museli ísť bokom a museli sme vnímať farebné predstavy umelca z iného kultúrneho prostredia. Je až neuveriteľné ako rozdielne môžu znieť tie isté akordy a hudobné myšlienky v podaní nášho alebo zemepisne takto vzdialeného umelca. Koncert Humberta Salvagnina bol pre nás súhrnom prekvapení, nových poznaní a hlavne konfrontácií ako nazerať na známu organovú literatúru očami našimi alebo v tomto prípade očami umelca zo Sao Paula. Ostáva nespochybniteľné, že Salvagnin má znamenitú prstovú i pedálovú techniku, že je zručný a pohotový organista. Ak hral brazílske diela, tie sme prijímali ako premiéry, ak ale hral európsku tvorbu, tam nám ukazoval, že sa dajú chápať aj inak, než načo sme zvyknutí. Náš festival je otvorený svetu, a teda aj rozmanitým interpretáciám a neostáva nám nič iné takto brazílskeho interpreta prijať. Festival Kremnický hradný organ priniesol koncertom Humberta Salvagnina naozaj niečo nové, čo naše poznanie umenia obohacuje. Ak by mali hrať všetci Liszta rovnako alebo len v malých diferenciách, no potom by vývoj interpretácií nikde nesmeroval. Ak však počujeme Liszta v iných farebných odtieňoch a v úplne iných dynamických dimenzách, potom musíme prijať tézu o nesmiernej bohatosti a hlavne variabilite európskeho umenia. A ak na záver odznie brazílska samba v spracovaní pre organ, potom si musíme uvedomiť, že sme práve absolvovali exkurziu do umeleckej duše citlivého brazílskeho organistu.

11. 08. 2015: Upútavka - trochu inak

Na siedmy festivalový koncert by sme vás chceli, milí návštevníci pozvať trochu inak. Nie na záverečný, ale posledný pred jubilejným 20. ročníkom. Náš festival je otvorený európskym i svetovým osobnostiam, a preto aj nasledujúce nedeľné stretnutie s organovým umením akoby symbolicky otvorí nové obzory, budeme počuť organistu z krajiny, ktorá v Kremnici zastúpená ešte nebola. Prof. Humberto Salvagnin pochádza z Brazílie a momentálne pôsobí vo švajčiarskej Ženeve. Oba tieto fakty sú pre nás mimoriadne dôležité, pretože poznávať juhoamerické hudobné umenie znamená poznávať hodnoty, ktoré sú u nás žiaľ pre mnohých neznáme, no vo svete sú bezprecedentne akceptované. Či sa jedná o Brazíliu, Argentínu alebo Venezuelu, hudobné umenie týchto krajín je excelentné a aj na našom prvom koncerte Róberta Kovacsa sme spomenuli, že hráva s Viedenskými filharmonikmi, keď ich diriguje Gustavo Dudamel, slávny venezuelský dirigent, hudobný riaditeľ Los Angeles Philharmonic. Áno, jeden z najslávnejších svetových orchestrov má za šéfa Juhoameričana. Rovnako druhý fakt je pre nás dôležitý, a to, že Prof. Salvagnin prichádza zo Ženevy. Práve tam je totiž jedna z najlepších organových škôl a pôsobil tam Lionel Rogg ( KHO 2004), top organista svetového významu. Ak práve v tomto meste angažovali nášho brazílskeho hosťa, znamená to predovšetkým ocenenie jeho umeleckých kvalít a organového majstrovstva. V Kremnici bude hrať ukážky brazílskej tvorby, ale aj Ad nos, ad salutarem undam Franza Liszta, dielo u nášho festivalového publika veľmi obľúbené. Siedmy festivalový koncert bude tak trochu atraktívny, ale nechceli by sme, aby fenomén atraktivity bol na prvom mieste. Na prvom mieste musí stáť špičkové organové umenie, interpretačné i kompozičné a boli by sme veľmi radi, keby ste pozvánku na koncert nášho brazílskeho hosťa takto prijali.

Prof. Salvagnin priletí zo Ženevy. A tak ako minulý týždeň, aj v jeho prípade letecká spoločnosť zmenila letové časy a do Viedne priletí namiesto o 17. hodine až večer o 19.55. Nasledovať bude cesta autobusom do Bratislavy s príchodom o 21.30, kde pod Mostom SNP nášho brazílskeho hosťa privítame.

V danom čase už nie je možný transfer do Kremnice, a tak v blízkom hoteli prespí a ráno bude pokračovať autobusom a taxi do Kremnice. Spomínanou zmenou príletu do Viedne sa cesta do Kremnice predĺži, ako keby cestoval z Brazílie. Nuž ale verme, že touto komplikáciou sa naopak zvýši napätie umeleckej tvorby a podobne ako Prof. Viccardi, ktorý pripravil excelentný koncert aj Humberto Salvagnin prekvapí publikum v tom najlepšom slova zmysle.

10. 08. 2015: Naša reflexia VI – Enrico Viccardi

Skúsenosť, skúsenosť a ešte raz skúsenosť. A k tomu obrovská pedagogická a koncertná prax. Toto všetko tvorí pridanú hodnotu umeleckej osobnosti Prof. Enrica Viccardiho.

V jeho prípade ako keby všetko na seba nadväzovalo a zapadalo do seba. Hral štyri odlišné diela, zameraním, dobou vzniku a štýlom, Bacha, Guilmanta, Respighiho a Rheinbergera. Napriek tomu, že všetci štyria skladatelia sú historickými veličinami, na našom festivalovom koncerte z nich spravil obrovské veličiny. Dikciou hudobných myšlienok, zreteľným a jasným registrovým odlíšením i tempovými kontrastami. Závažné hlavné myšlienky, spolu so širokou akordickou štruktúrou zostali pregnatne formulované, pomalé nezostali rozvláčne, rýchle mali neskutočnú dynamiku. Napätie v napredovaní, pulzácii a drobnom motorickom pohybe. Iste, nad interpretáciami Prof. Viccardiho by sa dalo dlho uvažovať, ale jedno zostáva nadovšetko faktom: interpretované diela už odprednášal a naučil mnohých organistov, prístup k interpretáciam a vnútorné analýzy má teda dobre premyslené a zdôvodnené. A ak tieto fenomény vloží do vlastnej interpretácie, tá musí byť presvedčivá, umelecky výrazná a vo Viccardiho prípade fantazijne naozaj bohatá. Hovorme ale konkrétne: Viccardiho Bach bol bez experimentov, s krásne jemnými ozdobami, tempovými kontrastami, a hlavne zreteľne diferencovaný v sopránovej a pedálovej štruktúre.. Jeho fuga bol vycizelovaný kontrapunktický tvar, kompaktný, s citom pôsobivo uzavretý. Guilmant bol zase voľnejší, farebne bohato registrovaný, no s mierou primeranou dobe vzniku. Aj romantizmus má svoje hranice a Viccardi z Guilmantovej Sonaty spravil skutočný sonátový cyklus, čo je v hudobnom umení forma s najvyššou vážnosťou. Respighiho bachovská transkripcia bola malým, no nadovšetko citlivým prechodom ku veľkej sonáte J. G. Rheinbergera. Náš subjektívny názor by na prvé miesto položil štýlové odlíšenie diel a na druhé miesto naozaj hodnotný osobnostný vklad. Vklad umeleckej fantázie, organovej zručnosti a vklad vyhranených interpretačných názorov. A len tak na okraj: o niekoľko riadkov nižšie sme spomínali M. Radulesca, profesora, z ktorého triedy vychádzali excelentní študenti. A Enrico Viccardi bol tiež v jeho triede, takže našu úvahu o Viccardiho festivalovom debute môžeme týmto uzavrieť s jednoznačným záverom.

No treba dodať, že naše vnímavé publikum sympatie k interpretáciám talianskeho organistu veľmi náležite ocenilo. A aby sme boli úplní: Viccardi pridával – Scarlattiho Variácie - a to bol jednoducho skvôst.

04. 08. 2015: Pred príchodom Prof. Enrica Viccardiho

Tento rok ako by sme mali bachovský deficit, teda čo sa týka originálnych, neupravovaných diel J. S. Bacha. Nuž a kto by ho mal hrať, keď nie náš reprezentant profesorského statusu Prof. Enrico Viccardi z Talianska. Hrať bude veľký Bachov opus BWV 564 – Toccata, Adagio a Fuga a ten vystrieda jedno z najhranejších diel organovej literatúry Sonata č. 1 F.- A. Guilmanta. Upozorniť by sme chceli aj na veľmi pôsobivú Respighiho úpravu Bachovho chorálu "Ich hab mein Sach Gott heimgestellt". No a záver programu je typicky akademický, profesorský – Sonata č. 16 J. G. Rheinbergera. Tento program sme s profesorom Viccardim zostavovali pomerne dlho a treba jednoznačne povedať, že ide o závažný, obsahovo nesmierne bohatý, kontrastný, no poslucháčsky vďačný program.

Profesor Viccardi pricestuje z Milána. Pôvodne mal letieť priamo do Viedne, no aby to nemal až tak jednoduché, aerolínie mu zrušili dávno zarezervovaný let a nahradili iným, a to z Milána do Ríma a až potom z Ríma do Viedne. Že by sa jednalo o priamu cestu do Kremnice, ťažko povedať, a preto príde do Bratislavy až večer a do Kremnice sa dostane taxíkom zo Žiaru nad Hronom krátko pred polnocou.

Enrico Viccardi pricestoval. Pred odchodom do Kremnice sme spolu strávili veľmi príjemnú trištvrte hodinu. Profesor sa prejavil ako veľmi rozhľadený umelec, rozprával o svojich majstrovských kurzoch, ale aj tom, že z Milána cez Rím do Viedne letel s nami s toľko spomínaným viedenským profesorom M. Radulescom, ktorého tak isto postihla zmena letu pri návrate zo svojho milánskeho koncertu, podobne ako nášho hosťa.

Profesorské koncerty majú u nás v Kremnici dlhú tradíciu, spomeňme len ilustračne H. Fagiusa, P. Planyavského, J. D. Christie, J. Palúra či P. D. Perettiho, všetkých naozaj nemožno vymenovať a rovnako zabudnúť na našich Dr. Klindu, I. Sokola a J. V. Michalka. Všetky niesli v sebe akúsi vážnosť, dlhoročnú skúsenosť, akoby pripomínali, že práve z ich tried vyšli dnešní mladí virtuózi, ktorí si už dnes v Kremnici budujú svoje poslucháčske zázemie, umeleckú pozíciu a koniec-koncov kariéru. Prof. Viccardi bude hrať na našom festivale veľký program, tak ako v minulosti jeho kolegovia.

Na víkend predpovede počasia znova avizujú vysoké teploty. Vo festivalovom kostole sv. Kataríny je veľmi príjemných 21° C, no chceli by sme požiadať ct. návštevníkov, aby si naplánovali príchod do hradného areálu včas, najlepšie nami odporúčanou Severnou bránou. Pre prípad nevoľnosti bude znovu pripravená minerálna voda a studená obyčajná voda, bude však o mnoho príjemnejšie prísť o niečo skôr, poprezerať si hrad a vyhliadku na Kremnicu a potom v pokoji sa započúvať do jedinečnej organovej hudby.