Úvodná stránka / Main page
2019
Aktuality

03. 08. 2015: Naša reflexia V – Ernst Wally

Magister Ernst Wally, náš nedeľňajší hosť, titulárny organista Dómu sv. Štefana vo Viedni je nesmierne pohotový, technicky výborne erudovaný a skúsený organista.
 
 
Naviac časovo mimoriadne vyťažený, odohráva 5 bohoslužieb v pracovné dni a 3 veľké nedeľné bohoslužby za mesiac a navyše mimoriadne bohoslužby počas veľkých cirkevných sviatkov. Táto naozaj intenzívna organová prax je na Wallyho hre poznať, výber vhodných skladieb má  vopred starostlivo pripravený, bleskovo vie mať naregistrované a musí byť pripravený v presne danom okamihu nadviazať na  bohoslužobnú ceremóniu slúžiaceho kňaza. Každú jednu z interpretovaných skladieb, minimálne časť z nich, sme si vedeli živo predstaviť ako súčasť bohoslužby, ako veľmi hodnotnú, umelecky presvedčivú súčasť bohoslužby. Ernst Wally je pod neustálou kontrolou, jeho chrám v centre Viedne denno-denne navštevujú tisíce veriacich i turistov, ktorí ak zavítajú do Dómu v čase omše prvoplánovo vnímajú okrem vizuálnych, výtvarných artefaktov zvukový, organový prejav. Poväčšine je to teda hra nášho Ernsta Wallyho, ktorého takto, dívajúc sa na vec z nadhľadu, museli už počuť naozaj tisíce, či desaťtisíce návštevníkov jeho Dómu. Pravdu-povediac, až s odstupom času si uvedomujeme, že na našom tohoročnom festivale účinovali dvaja výborní cirkevní organisti: István Nagy, z malého mestečka, hrajúci na malom organe pre 50 až 100 veriacich a Ernst Wally, z veľkomesta, hrajúci na veľkom koncertnom organe. Oboch spája viera, ochota prinášať obetu pri bohoslužbe, u každého prirodzene podľa miestnych množností. I. Nagy hral populárnejší program, E. Wally klasickejšie ladený, väčšinou francúzskej proveniencie. Zaujímavá bola Suita kanadského skladateľa Denisa Bédarda i Sonáta Rudolfa Bibla, významného viedenského organistu, hrajúceho okrem iných kostolov aj v Dóme sv. Štefana.
 
 
Ernst Wally hral na kremnickom festivale už niekoľkokrát a nikdy nesklamal. Je jedným z umelcov, ktorí nám vždy spoľahlivo prinesú európsky orientované, profesionálne etablované organové umenie. A naviac, je to umelec, ktorého vizitka je zastrešená prominentnou chrámovou pozíciou a samozrejme vynikajúcim vzdelaním.

31. 07. 2015: Ernst Wally z Dómu sv. Štefana vo Viedni

Hneď pri vzniku festivalu sme jasne deklarovali myšlienku, že prioritné miesto budú mať u nás organisti veľkých chrámov a katedrál. Hlavne preto, že duchovné prostredie, zvyčajne výborná akustika a dobré organy mali rozhodujúcu úlohu pri rozvoji organového umenia, interpretáciách, konštrukcii nových nástrojov i skladbách. Nemusíme mať na mysli len Bacha, Liszta alebo veľkých parížskych organistov, ale pohľad môžeme zamerať na súčasnosť, na katedrálnych organistov, ktorí už hrali v Kremnici. Spomeňme Petra Planyavského z Dómu sv. Štefana vo Viedni, Johna Scotta z Katedrály sv. Pavla v Londýne, Josefa Kšicu z pražskej hradčianskej Katedrály, Ludwiga Rückedeschela z Katedrály v Passau, Thomasa Nippa z najväčšieho chrámu v Lichtensteine či nášho stáleho hosťa z vatikánskych chrámov Gianluca Libertucciho. Zoznam nie je úplný, stále sa mení a aj mladí ambiciózni organisti vo svojich nových pôsobiskách zohrávajú okrem svojho duchovného poslania aj veľmi záslužnú umeleckú činnosť. Ernst Wally nadväzuje na túto našu tradíciu,  poznáme ho od jeho štúdií na viedenskej Hudobnej univerzite u Prof. Radulesca a je preto prirodzené, že do Kremnice znovu príde. Tentoraz už ako titulárny organista Dómu sv. Štefana vo Viedni, čo je jeden z najvyšších postov, aký môže mať organista v Rakúsku. Áno, cieľavedomou prácou, štúdiom, duchovnou obetou a vierou sa dopracoval k umeleckej pozícii európskeho významu.
 

Tentoraz prinášame našu zvyčajnú dokumentárnu fotografiu v akomsi zvláštnom vydaní – bez organistu. Napriek tomu, že náš rakúsky hosť mal v Bratislave 25 minút na prestup, z dôvodu veľkých obchádzok na ceste z Viedne do Hainburgu a iste aj z dôvodu množstva cestujúcich, viedenský autobus mal meškanie 24 minút. A tak do autobusu smerujúceho do Kremnice nastúpil v posledných sekundách pred odchodom a na obvyklé privítanie a pekný záber tak nebol samozrejme čas, iba na odchádzajúci autobus. Nuž ale aj takýto zhon a stres v cestovaní patria k umeleckej profesii a ak by sme mali byť poverčiví, nech je to predzvesť dobrého koncertu.

27. 07. 2015: Naša reflexia IV – Gabriele Marinoni

Dnes budeme referovať o vystúpení talianskeho organistu Gabriele Marinoniho. Prinieslo toľko dojmov, že naše myšlienky budú trochu poprehadzované, vopred sa za to ospravedlňujeme.
 

Najprv trochu laický pohľad: zdalo sa, ako keby koncert trval 20 minút, tak rýchlo ubehol, no v skutočnosti mal viac než 65 minút čistej hudby. Druhá zvláštnosť: koncert prebehol bez potlesku, až po záverečnom diele, čo je u nás v Kremnici nezvyčajné. Naše vyspelé publikum netlieska medzi časťami, ale po kompletných dielach áno. Tentoraz však zostalo zaskočené, naozaj mimoriadne sústredenou organovou hrou, do detailu  vypracovanou štýlovou registráciou i analytickým pohľadom na interpretované diela. Iste, nie v každej skladbe možno spoznať záver, častokrát býva otvorený, no napríklad v  Lisztovej v transkripcii  Bachovej Fugy i v známych Variáciách Weinen, Klagen je záver jednoznačný, no napriek tomu  publikum nechcelo vstupovať do Marinoniho interpretácií.

Náš pohľad na koncert je teda nasledujúci: pôvodne mal Marinoni hrať iný program a až zhruba 3 mesiace pred koncertom nás oslovil s programom uvedeným na podstránke Programy. Trochu sme sa ho obávali, pretože Lisztove diela majú veľakrát dlhé, nemotivické úseky, ktoré môžu byť pre dnešného dynamického poslucháča zdĺhavé. Skutočný priebeh sme opísali v prvej vete druhého odstavca.  Samotný program mal tématické ohraničenie zašifrované v  názve Hudba F. Liszta: Medzi náboženstvom a svetskosťou, no hlavnou podstatou bol Lisztov pohľad a názor na obraz organovej hudby, kontrast medzi mohutnou akordickou hudbou a jednolinkovou melódiou, zreteľnou dynamickou gradáciou alebo degradáciou a to všetko popreplietané vloženou lisztovskou virtuozitou, pretože tá je v jeho inštrumentálnych dielach častokrát dominantná. S takýmito atribútmi hral teda Marinoni Lisztovu úpravu Bachovej Fugy, bachovského zboru, názvy ani nie sú dôležité, skôr fakt ako si vedel Marinoni vytvoriť jednotný interpretačný štýl a  nájsť optimálne tempá. Jeho lisztovský Bach bol osviežujúci pohľad na barokovú hudbu, znel zvukovo mohutnejšie, v kontraste baroka a romantizmu naozaj modernejšie. S inou problematikou sa Marinoni vyrovnával vo vlastných dielach F. Liszta, Sixtínska kaplnka a Weinen, Klagen sú založené prevažne na variačných postupoch a tu Marinoni s nemeckou presnosťou, brilanciou a noblesou vytvoril z interpretácií veľké gradačné postupy, naozaj mohutné, ktoré tak ako sme napísali v úvode, ako by publikum zhypnotizovali v nemom počúvaní hudby. Za interpretačný vrchol považujeme Ad nos, ad salutarem undam, ktoré Marinoni pripravil naozaj osobito. Dielo vznikalo za dlhodobého pôsobenia Liszta v katedrále v nemeckom v Merseburgu a Marinoni ho pripravil tak, aby registrácia bola v intenciách dispozície merseburského organu. Hral teda bez španielskych trubiek, gradácie vytváral umnými registrovými kombináciami a prispel aj neobyčajne pôsobivým vlastným vkladom, na základe veľmi detailnej  analýzy formového tvaru diela, až do najmenších úsekov, vytváral akési napäťové pauzy, po ktorých prichádzala vždy nová hudba alebo nová dynamika jednoducho kontrast a interpretácia mala tak nesmierne účinný ťah, dynamiku a spád. Za nás vyslovíme názor, že takto kompaktne interpretované Ad nos sme v Kremnici za 19 rokov ešte nepočuli a nečudovali sme sa, že po Ad nos prišiel nielen obrovský potlesk, ale aj hlasité výkriky súhlasu. Na záver chceme zosumarizovať náš pohľad na Gabriele Marinoniho: je to umelec zo severného Talianska, ktorý ale už niekoľko rokov pôsobí v Stuttgarte. Je stále študentom Dr. Lohmanna, no na západoeurópskych umeleckých univerzitách je to inak než u nás, študuje sa dlhšie, je ale najdôležitejšie, že má k dispozícii výborné organy, je stále pod dohľadom prominentného profesora a pôsobí v prostredí obrovskej konkurencie. Takto vyrástol z Marinoniho skvelý organista,  s talianskymi koreňmi, no nemeckou precíznosťou, umeleckou disciplínou a obrovskými vedomosťami.
 
 
Pre nás autorov kremnického festivalu je Marinoni jeden z umeleckých pilierov,  ku ktorým ostatných nielen prirovnávame, ale kladieme si ich ako vzor.  Jeho  majstrovstvo ale znamená aj akýsi umelecký základ interpretácií, nesmierne vysoký, ktorý kremnický festival kladie na maximálne hodnotnú európsku priečku. Gabriele Marinoni náš názor veľmi dobre pozná, a preto pristupoval ku kremnickému festivalovému recitálu s takým rešpektom, zodpovednosťou  a iste aj úctou.    

21. 07. 2015: Ešte o koncerte transkripcií / G. Marinoni pricestoval

Aj náš festival, tak klasicky až konzervatívne orientovaný si môže z času načas dovoliť malý úlet v podobe voľnejšie komponovanej programovej skladby. O to viac, že poslucháči majú radi dobre napísané transkripcie, čerpajúce zo známych, no históriou dostatočne overených skladieb. Luskáčik, Peer Gynt i Chačaturjan boli ozajstným oživením programu a ak k tomu pridáme prídavkových Šostakoviča a Beatles, tak naozaj sme otázku, či Beatles bola programová improvizácia aj očakávali. Nie, na našom festivale je všetko vopred veľmi starostlivo pripravované, u Čajkovského a Griega sme zvažovali počet častí, ktoré by sme zo suít vybrali. Samozrejme vybrali sme také, ktoré boli navzájom tempovo, farebne i náladou kontrastné a hlavne v organovej verzii čo najlepšie znejúce. Pôvodne mal byť na programe aj slávny Šostakovičov Valčík č. 2 pre salónny orchester, ten sme ale po záverečnom Šabľovom tanci presunuli až do poprogramovej časti. No a Because, to bolo tajné prekvapenie, verzia pre organ sa u nás ešte nehrala a notový materiál sme kupovali až v USA. S programom sme sa chceli pohrať, keď už má byť zvláštny, tak nech všetkými dielami, no s dodržaním najvyšších umelecko-estetických kritérií. Teraz, s miernym odstupom času aj sami hodnotíme túto programovú štruktúru a neľutujeme. Program mal obrovskú gradáciu, a to napriek tomu, že záverečné Because končilo v ozajstnom pianissime. Ak sa s týmito našimi myšlienkovými postupmi stotožňuje publikum, to ktoré bolo prítomné vo festivalovom kostole sv. Kataríny, potom sme naozaj radi. Bezprostredné reakcie boli naozaj spontánne a vyjadrovali spokojnosť s interpretáciami organistu i samotnými skladbami.

S organistom Gabriele Marinonim, laureátom organovej súťaže vo Vaduze sme sa v Kremnici už stretli. Tento absolvent prestížnej Vysokej školy v Stuttgarte ( Prof. Dr. Lohmann ) nás prinavráti do našich zvyklostí, ku dielam, ktoré majú zásadný význam v organovej histórii. Prinavráti nás k lisztovskému programu, ktorý poukáže na osobitosť Franza Liszta, jeho tvorbu s cirkevným i svetským podtextom. Sám Marinoni nazval program Medzi náboženstvom a svetskosťou a chcel tým vyjadriť, že prvoradým prvkom pri tvorbe programu boli životné postoje Franza Liszta, náboženské presvedčenie i bežné ľudské názory. Marinoni týmto vyjadruje aj niečo iné, a to, že ak programová téma mu je prioritná, tak naplno, nehľadiac na  obrovské technické nároky, do interpretácii bude vkladať svoju virtuozitu, fantáziu a umelecký cit, v miere väčšej než by prináležala bežnému organovému koncertu.

Gabriele Marinoni pricestoval v piatok ráno letecky zo Stuttgartu do Viedne a potom pokračoval autobusom cez Bratislavu do Kremnice.
 
 
Privítali sme ho v Bratislave, počas 11 minútovej prestávky a prestupe z viedenského autobusu do žiarského sme ho informovali o organizačných detailoch, ktoré bude v Kremnici potrebovať. Gabriele Marinoni na nás znovu zapôsobil tak ako sme ho vždy poznali, skromný až plachý umelec, prichádzajúci z liahne najlepších organistov. Na jeho vystúpenie sa skutočne tešíme.
 

20. 07. 2015: Naša reflexia III – Ján Bulla a István Nagy

Nebolo vôbec úmyslom autorov festivalu včleniť do veľkého festivalu Kremnický hradný organ akýsi podfestival – prehliadku mladých slovenských organových talentov,  ak by sme ale vetu formulovali, že hľadáme výrazné slovenské organové talenty, takéto tvrdenie prijmeme. Mária Budáčová je už svetobežníčka, v Kremnici hrala  výborne minulý rok a aj minulý týždeň, ale o nej sme už písali. Tretí festivalový koncert hrali Ján Bulla a István Nagy.

 
 
Bulla pôsobí na festivale ako registrátor a záložný organista, tentoraz dostal príležitosť hrať veľkú Gotickú symfóniu Ch.- M. Widora. Kremnický koncertný organ prináša každému organistovi možnosť miešania množstva farieb a vďaka vynikajúcej akustike predstaviť aj svoju prstovú i pedálovú virtuozitu, pretože kremnická hradná akustika tlmočí všetky hudobné prejavy jasne, zrozumiteľne a neskreslene. Pre Jána Bullu bola interpretácia Widorovho diela súčasne príležitosť i poznanie ako znie monumentálny Widorov opus na excelentnom kremnickom organe, jedinečnosť kombinácií jednotlivých registrov je totiž na každom organe iná a jediná možnosť ako ich spoznať je vlastná interpretácia.
 
István Nagy už odohral na kremnickom festivale dva veľké programy, teraz hral polrecitál, programovo zložený z transkripcií. Tri časti z baletu Luskáčik P. I. Čajkovského priniesli naozaj pôsobivú melodiku, ale aj registrovú bohatosť kombinovanú s výraznými rytmickými motivickými prvkami. Už tu Nagy naznačoval, že romantická zvukomalebnosť mu je blízka, že sa rád s ňou hrá a modeluje ju. Určite nie neúspešne, no publikum najviac akceptovalo Griegovu suitu Peer Gynt, ktorú hral Nagy naozaj výborne. Či to bola úvodná časť Ráno alebo vynikajúco tempovo a farebne vymodelovaná smútočná hudba Aasina smrť alebo záverečný Anitrin tanec. V smútočnej hudbe vybudoval krásne zvukové kontrasty, inokedy zase gradácie alebo záverečný ústup do úplného pianissima. Rovnako z Anitrinho tanca sršala pravá tanečnosť a ozajstný temperament. István Nagy hral Griega s veľkou fantáziou, invenciou a povestnou iskrou, ktorá robí umenie umením, ktorá nám tak často chýba u v súčasnosti tak preferovanej virtuozite. Záver Nagyovho vystúpenia patril Chačaturjanovmu Valčíku z baletu Maškaráda a Šabľovému tancu z baletu Gajané. István Nagy jednoznačne zaujal a získal si publikum. Tomu musel zahrať prídavok – Šostakovičov Valčík č. 2. A keď už publikum odchádzalo, tým menejnáhlivým zahral transkripciu beatlesovskej piesne Because. Vtedy si už získal publikum naplno, to si žiadalo CD nahrávky a možno aj ďalší prídavok.
 
 
Živý a bezprostredný kontakt a spontánne reakcie publika s umelcom sa stali skutočnosťou a boli by sme veľmi neúprimní, keby sme o mimoriadnej atmosfére na tomto koncerte nenapísali.
 

 
Organistu Mgr. Istvána Nagya sme predstavovali tri roky, dúfame, že nie zbytočne, ako našu predstavu vynikajúceho cirkevného organistu. István Nagy pôsobí v Kolárove a veríme, že si tamojší farníci vážia akého majú skvelého organistu, pretože by bol  ozdobou nie jedného väčšieho chrámu v Nitre či Bratislave. Vieme si predstaviť jeho nedeľné či sviatočné citlivo sprevádzané omše s veľkým, pôsobivým, virtuózno-výrazovým postludiom, ktoré vždy znamenalo základ pri rozvoji organového umenia. Pre nás je ale nateraz najdôležitejšie, že nášmu festivalu pridal osobitne zostaveným programom nemalý umelecký kredit a že návštevníci odchádzali po jeho interpretáciách z kremnického chrámu nadšení.

16. 07. 2015: Pred 3. festivalovým koncertom – veľká Widorova symfónia a slávne transkripcie

Minulotýždňový koncert Márie Budáčovej vyvolal veľa ohlasov, nielen v diskusiách tesne po koncerte, ale hlavne v množstve e-mailov, ktoré ste zasielali na našu adresu. Mnohí návštevníci vyjadrovali svoje názory na naozaj výborný koncert, viacerí ste prišli s návrhmi, čo by ste si na našich festivalových koncertoch vedeli predstaviť, mnohí sa  pýtali na náš názor na Budáčovej interpretácie. Našu reflexiu sme síce už zverejnili, na všetky e-maily sme však     dpovedali  jednotlivo, pretože každý jeden pisateľ prichádzal s inými skúsenosťami. Viacerí už interpretované diela poznali z iných koncertov a CD nahrávok, Budáčovej festivalový koncert však priniesol toľko podnetov, že nič užitočnejšie a poučnejšie, než takúto zaujímavú diskusiu sme si ani nemohli priať. Samozrejme, za všetky vyjadrené názory a podnety ďakujeme, náš festival  je známy tým, že diskusie o interpretáciách a dielach prebiehajú dlho pred začiatkom festivalu a rovnako dlho po jeho  skončení.  

Na  margo excelentných umeleckých výkonov na našom  festivale treba ale zdôrazniť dôležitú skutočnosť: na rozdiel od mnohých zahraničných podobných projektov majú naši organisti pripravené výborné podmienky. Počnúc detailným zabezpečením dopravy do Kremnice, výborným ubytovaním v Penzióne Veža až po excelentne pripravený organ v hradnom kostole sv. Kataríny. Dostávajú tak plný servis, aby všetky svoje sily mohli vložiť do prípravy interpretácií a samotného koncertu. Doteraz takéto „logistické“ zabezpečenie prinieslo vždy svoje ovocie, nielen u spomínanej M. Budáčovej, ale aj v desiatkach predchádzajúcich festivalových koncertov.

Máriu Budáčovú vystriedajú v nedeľu ďalší dvaja talentovaní slovenskí organisti.
 
 
Najprv Ján Bulla, náš záložný organista a registrátor bude hrať monumentálnu Gotickú symfóniu Charles-Marie Widora.
 
 
Bullov festivalový debut je vyjadrením užitočného faktu, že ako zručný organista dokáže kedykoľvek nahradiť nepredvídavo absentujúceho organistu a že rovnako vie byť nápomocný pri registráciách a informáciách o nástroji, pretože kremnický organ dôverne pozná.
 
Festivalovému publiku známy István Nagy bude hrať nesmierne pôsobivé transkripcie orchestrálnych skladieb.  Nadviaže na svoje predchádzajúce vystúpenia, keď sme ho predstavili ako zdatného cirkevného organistu z Kolárova. 
 

                                         

13. 07. 2015: Naša reflexia II – Mária Budáčová

Označiť interpreta za náš silný festivalový tromf, obzvlášť v tak silnej konkurencii, aká je na našom festivale, chce iste veľkú dávku poznania daného umelca, dôveru v jeho umelecký potenciál a predovšetkým dlhodobé pozorovanie jeho umeleckých aktivít, umeleckého rastu a prístupu k interpretácii. Máriu Budáčovú sme na koncerte počúvali tak ako iní poslucháči, no určite kritickejšie, s analýzou jej interpretačných postupov, porovnávali sme jej posledné vystúpenia, na zreteľ sme brali jej prechod na vysokú školu v Montreali. Prvé poznanie, ktoré nás najviac oslovilo bola nesmierne vyvážená, fantazijná, a povedzme otvorene, majstrovská registrácia. Budáčová hrala veľmi komplikovaný program, kde problémom nebola len tvorba takej registrovej verzie, ktorú by bolo možné aplikovať na kremnický organ, ale aj výber diel, kde prístup k registrácii v dvoch poloviciach programu musel byť diametrálne odlišný. Ak Bacha hrala kultivovane, bez zbytočných tempových a dynamických výkyvov, Lisztovho Orphea disciplinovanie, štýlovo jednotne, tak jednoznačne interpretačný vrchol stál v Musorgského Noci na Lysej hore. Aj publikum rovnako a jednoznačne označilo túto interpretáciu za vrchol koncertu. Toto Musorgského dielo v orchestrálnej verzii neznamená mimoriadnu technickú obťiažnosť, no v organovej transkripcii znamená enormnú záťaž na sústredenosť, formové stvárnenie diela a hlavne farebnú formuláciu, t.j. určenie takých registrových kombinácií, ktoré síce nemusia vždy verne kopírovať pôvodnú orchestrálnu verziu, no na danom organe, teraz kremnickom, musia dobre, pôsobivo a presvedčivo znieť. Práve registrová práca s týmto dielom nás v prípade Budáčovej presvedčila, že jej prechod k novému profesorovi znamená predovšetkým cizelovanie výrazu interpretovaných diel, poznávanie bohatstva registrových kombinácií, ktorými následne vytvára paletu farebných odtieňov organu. Aj keď vieme, že Budáčová odchádzala do Montrealu ako talentovaná, ambiciózna organistka, už teraz môžeme vyjadriť naše poznanie, že štúdium u Hans-Ola Ericssona jej prinieslo aj príklon k perfekcionizmu a interpretačnej jednoznačnosti. Teraz, keď sa zúčastňuje viacerých súťaží môže tento fakt pozitívne pôsobiť na porotu, aj keď v budúcnosti sa bude môcť viac priblížiť umeleckej rozšafnosti, či mnohorakosti. Ostáva aj naďalej faktom, že Mária Budáčová je našim slovenským festivalovým tromfom, Budáčová je najvýraznejší talent mladej generácie slovenských organistov a na kremnickom festivale ju budeme  preto ešte určite počuť.
 
 
 
Mária Budáčová po kremnickom festivalovom koncerte pobudne na Slovensku ešte niekoľko dní, no potom už odchádza nazad do Montrealu, kde dostane niekoľko lekcií u profesora Ericssona. V septembri odchádza do nemeckého Weimaru, kde ju porota vybrala do záverečných kôl významnej organovej súťaže F. Liszta.   

10. 07. 2015: Mária Budáčová - náš tohoročný tromf

Nikdy sme neskrývali názor, že Mária Budáčová je náš tohtoročný veľký tromf. Ambiciózna slovenská organistka s pokorou sleduje nesmierne vysoký umelecko-interpretačný štandard, s akým sa možno stretnúť vo svetových organových metropolách, no súčasne cieľavedome hľadá a  buduje si cestu ako sa medzinárodnému levelu priblížiť a možno byť aj jeho súčasťou. Študovala najprv v Bratislave, potom v Prahe a vo Viedni, teraz v Montreali, u profesora najvyššieho organového rangu Hans-Ola Ericssona, švédskeho organistu, ktorý má rovnako medzinárodné vzdelanie, študoval v Stockholme, Freiburgu, neskôr v USA a v Benátkach. Dnes patrí do top elity svetových organistov, ktorí modelujú súčasné organové umenie a svojimi koncertmi na celom svete odovzdávajú poslucháčom posolstvo o svojom majstrovstve. Ak sa Mária Budáčová zverila práve do takýchto rúk očakávame, že to podstatným spôsobom ovplyvní jej umelecký rast a profesné zaradenie. Profesor Ericsson na ňu nekladie len požiadavky štúdia nového repertoáru, ale smeruje ju na súťaže, väčšie či menšie, pretože vie, že len prezentácia pred laickým, no hlavne odborným publikom môže umelca posunúť k väčšiemu majstrovstvu. Budáčová bude hrať veľmi pôsobivý program, okrem štandardného Bacha a transkripcií Lisztovho Orfea a Musorgského symfonickej básne Noc na Lysej hore recitál zavŕši klenotom organovej literatúry Suitou, opus 5 M. Duruflé. Je zaujímavé, akoby naši festivaloví návštevníci vycítili veľký umelecký potenciál práve Budáčovej koncertu, prvé žiadosti o informácie a rezervácie smerovali práve k tomuto koncertu.
 
 
Mária Budáčová už pricestovala do Kremnice, z rodnej Brezničky pri Poltári, už od rána si pripravuje registrácie, asistovať jej budú zrejme až dvaja registrátori.




 © 1997-2019 Ars Consulting Bratislava