V autobuse na ceste z Viedne sa Gianluca zoznámil s mladým duchovným, ktorý pochádza z Mexika a cestoval cez Bratislavu a Nitru do Krakova na Svetové stretnutie mládeže.

Počas asi hodinového rozhovoru sa dostala k slovu taliančina a obaja noví známi si mali čo povedať o pôsobisku mexického pátra ako aj o hudobno-umeleckých zaujímavostiach Vatikánu a Talianska. Komunikatívnosť Gianluca Libertucciho bola ukážková a ak sa takýto úprimný kontakt vytvorí aj v sobotu s našim festivalovým publikom, bude to tá pravá autenticita pôsobenia a poznania sa umelca s publikom a samozrejme naopak. Po tejto skúsenosti sa na koncert Gianluca Libertucciho tešíme ešte viac.  

Bálint Karosi, v New Yorku pôsobiaci maďarský organista nás potom zaviedol do barokovej záhrady. Poukazoval nám krásy bachovského umenia a dal nám aj možnosť uvažovania ako vlastne k takémuto historickému obdobiu pristupovať. Mali sme na výber, strohý nemecký pohľad, presne a jasne artikulovanú hudbu, žiaľ často krát neosobne pôsobiacu. Alebo romantizujúci pohľad, slovanskému ponímaniu bližší. Lenže tento pohľad, svojím spôsobom úrimný a vrúcny, priamo oslovujúci poslucháča niekedy stiera barokové špecifiká a štýlovú jednoznačnosť zamieňa za rôznorodosť a poslucháča svojím spôsobom ochudobňuje. Ako hral teda Bálint Karosi ? Jednoznačne disciplinovane, rešpektujúc väčšinu barokotvorných prvkov, naviac, s pôsobivým osobnostným vkladom. Jeho Buxtehude a Bach zneli vyšperkovane, nie v zmysle melodických ozdôb, ale v kráse kontrastov farieb, ktoré organ poskytuje. Farebne diferencoval melodické línie, protihlasy, basový fundament, a to všetko na ploche striedmej dynamiky, ktorá je baroku najbližšia. Nemožno opomenúť jasnú a brilantnú prstovú techniku, ktorá akoby len opodiaľ, ale spoľahlivo tvorila rámec barokovej hudby. A je treba dodať, že náročný, pretože krištáľovo čistá faktúra upozorní na každý kaz či zaváhanie. Karosi pridal do interpretácií aj kus seba, v podobe agogických zvratov, ktoré boli vyjadrením  jeho nadhľadu nad dielami, kedy ukazuje ako sa so skladbami hrá a modeluje ich.

Zhruba 30 minútový blok barokovej hudby ukázal, že Karosi je nesmierne fantazijne  disponovaný organista, ktorý svoje bohaté predstavy vie kriticky hodnotiť a súčasne im dať hodnoverný štýlový šat. Ak si poslucháč z jeho interpretácií vytvorí muster pre interpretácie baroka, určite neurobí zle, Karosi je skúsený hráč, s dobrými predstavami na interpretáciu baroka ako aj svojich skladieb.

Máriu Budáčovú poznáme z čias jej bratislavských štúdií, neskôr sme písali o jej bakalárskom výkone na AMU v Prahe a teraz sa zameriavame  na jej študijný pobyt v Montreale. Jej umelecký rast je úžasný, v tríbení prstovej i pedálovej techniky, cítenia štýlových špecifík, no a hlavne v suverénnosti, akou nazerá na interpretované dielo, svoj výkon a organové umenie vôbec. V Kremnici interpretovanú Symfonickú fantáziu a fúgu Inferno M. Regera naštudovala z iniciatívy svojho profesora Hans-Ola Ericssona. Bol to neskutočne účinný metodický prostriedok profesora ako poslucháčku zasvätiť do tajov extrémnych virtuóznych nárokov a kompozičných komplikácií. Pre nezasvätených len okrajovo, ide o jedno z najnáročnejších organových organovej literatúry, práve pre svoje nároky veľmi často obchádzané. Len pre ilustráciu, jedná sa napríklad o trilky v pedále, t.j. nohou, súbežne s postupmi oboch rúk na všetkých manuáloch, a to s minimálnym priestorom na oddych alebo hľadanie nových síl. Max Reger ako velikán organového umenia napísal toto dielo ako výraz svojho poznania organovej hry a kompozície, no vo veľkej miere predbehol dobu. Štúdium tohto diela malo pre Budáčovú zásadný význam, zvládla enormné technické nároky a naučila sa hľadať v spleti komplikovaných skladateľkých postupov Regera krásu v jednoduchosti a čistote. Nedá sa povedať, že toto dielo je mimoriadne poslucháčsky atraktívne, jeho hodnotu ocenia skôr organoví znalci. O to viac sme boli prekvapení spontánnou reakciou publika, ktoré naozaj náležite ocenilo Budáčovej interpretačný počin.

 Mimoriadnosť, či slávnostnosť toho nasledujúceho festivalového podujatia tkvie v dvoch  rovinách. V prvom rade ide o interpretáciu zádušnej omše – Rekviem d mol, KV 626 Wolfganga Amadea Mozarta. Odznie tak ako to na organovom festivale má byť, v organovej transkripcii, a teda so štyrmi vokálnymi sólistami, zborom a organom. Náš festivalový bulletin podrobne vysvetľuje okolnosti vzniku tohto umeleckého opusu, prináša sakrálny text a tesne pred interpretáciou si povieme niečo o interpretačných tendenciách, ktoré sa viažu k tomuto jedinečnému dielu. Druhá rovina mimoriadnosti tohto koncertu bude vyjadrená predstavením majstrovstva slovenskej organistky Márie Budáčovej. Študuje v Montreali u skutočného majstra organového umenia Hans-Ola Ericssona. Umelecky obdivuhodne dozrieva a sám Prof. Ericsson nám tlmočil pochvalu na jej adresu. Nemusel, ale určite vedel, čo hovorí. A naviac, s najväčšou silou ju vtláča do sveta špičkového organového umenia, aby sa vedela tam nie len orientovať, aby ju iní poznali, ale aby vedela excelentne hrať. Študuje nový repertoár, zúčastňuje sa súťaží, pôsobí v chráme, prejavuje sa teda s najvyššími ambíciami.