Disponuje všetkým tým, čo prináleží excelentnému organistovi – brilantnou technikou, rozsiahlym repertoárom i kultivovaným fantazijným prejavom. Hral diela z troch rozdielnych organových svetov – z bohatého Bachovho dedičstva známe Concerto d mol, v podstate jednoducho, s jasnou artikuláciou, nehľadal zložitosti tam, kde nie sú, oslovil sviežimi tempami, v danom priestore a čase nanajvýš adekvátnymi. V ukážke z Messiaenovho odkazu to bol zase iný Szabó – nesmierne expresívny, s naliehavým až dotieravým prejavom. V Kremnici sme už uvádzali väčšie komplety z Messiaenových diel, terajšia, relatívne kratšia dokumentovala, že maďarský organista vie demonštrovať príkre, disonantné, rytmicky komplikované skladateľove predstavy, doplní ich o svoj estetický pohľad a sformuluje ich do priliehavého, poslucháčsky prijateľného tvaru. Skutočným, ozajstným zavŕšením Szabóovho festivalového koncertu bola interpretácia Chorálovej fantázie „Wie schön leucht uns der Morgenstern” Maxa Regera, dielo vnútorne spájajúce intelektuálne nároky na poslucháča, virtuozitu a umeleckú zrelosť organistu. Nemožno si robiť nesprávne ilúzie, že toto dielo hrá hociktorý organista. Možno by chcel, ale Regerove komplikované akordické konštrukcie, nesmierne bohaté vedenie vnútorných hlasov a požiadavka na jasnú registrovú predstavu to jednoducho nedovoľujú. Max Reger mal obdivuhodné predstavy o možnostiach organovej interpretácie. Možno tie jeho pôvodné boli o niečo jednoduchšie, skromnejšie, predovšetkým v tempových reláciách, v  štruktúre farebných odtieňov a suverenite tvorby akordických i pedálových formulácií. Moderná interpretácia 20. a 21. storočia tieto atribúty rozvinula a zdokonalila a v každom prípade zaradila na vrchol organového virtuózneho majstrovstva. Maďarský organista Balázs Szabó hral v Kremnici tak ako sme to od neho očakávali, aby svojimi intrepretáciami zaradil festival na nie celkom bežnú, ale špičkovú medzinárodnú úroveň. Tých bežnejších, regionálnejších festivalov je po svete pomerne dosť, stačí si prečítať programové štruktúry, nástrojové dispozície i profily organistov. Aj tie majú svoj význam, predstavujú a popularizujú.

No na vrcholné trendy v organovom umení majú  šancu poukázať len interpretácie jasne virtuózne, zrelé, umelecky bohaté. Tak ako to teraz prezentoval na festivale Balázs Szabó – exkluzívnym  program, v Kremnici nutne s dvoma registrátormi, s veľkým osobnostným vkladom.

Balázs Szabó prichádza zo silného organového prostredia, kde tradícia, kvalitné vzdelanie a konkurencia selektujú tých najlepších. Je jedným z tých, ktorí rozvíjajú cennú domácu organovú tradíciu a súčasne je jedným z tých, ktorí sú európsky akceptovaní. Patrí do tej veľkej skupiny kremnických organových interpretov, ktorých nazývame veľké organové osobnosti. Balázs Szabó vytvára symbiózu odborností organového umenia, pôsobí ako cirkevný organista, koncertný umelec, profesor a dokonca ako organársky expert. Pre nás je prirodzene príťažlivý interpretačný aspekt jeho osobnosti, umelecký a historický rozhľad, vnímať budeme jeho fantáziu i virtuozitu. Prof. Balázs Szabó cestoval autom z Ostrihomu priamo do Kremnice, kam dorazil neskoro večer.

Poslucháči kremnického festivalu mohli počuť na slávnostnom otváracom koncerte mladého 21-ročného rakúskeho organistu Johannesa Zeinlera, ktorý študuje organ na Universität für Musik vo Viedni. Veľkým predpokladom je bohatá dramaturgia koncertu – Franckov chorál E Dur, Messiaenova zbiera L´Ascension (II.. Alleluia a III. Transports de joie), Regrova Rapsódia cis mol, Schumannov Inning zo zbierky Dvanásť kusov a Reubkeho Sonáta na 94.žalm.  Veľmi som sa potešil, keď som v programe videl aj dve skladby od Messiaena. Zeinler hral veľmi presvedčivo, čisto. Čo ma veľmi zaujalo na tomto koncerte bola veľká sústredenosť nielen organistu, ale aj publika. Po každej skladbe sa preregistrovávali voľné kombinácie. Nie ako sme zvyknutí, že sa všetko naregistruje do voľných kombinácii a na nich sa hrá celý program. Nie, na každú skladbu sa použili 4 voľné kombinácie. Publikum síce bolo nepokojné pri dlhom čakaní na ďalšiu skladbu, ale počas interpretácie napäto počúvali každú jednu notu. Zeinlerovi sa podarilo čo málokomu, a to, aby sme sa my poslucháči dokonale sústredili. Excelentná prstová a pedálová technika Johannesa Zeinlera a jeho dotváranie obrazu skladby boli dôstojným otvorením tohtoročného festivalu.