Úvodná stránka / Main page
2018
Aktuality

04. 12. 2016: O symbolike, organových generáciách, ale aj pizzerii Bizi. S Mag. Stefanom Donnerom

Vychýrená viedenská pizzeria Bizi, vzdialená niekoľko málo metrov od Stephansdomu už bola svedkom mnohých stretnutí s umelcami, kde sme sa zamýšľali nad smerovaním nášho festivalu, hodiny diskutovali o organovej literatúre a pripravovali vystúpenia mnohých zahraničných organistov. Aj našich, ktorí študovali na viedenskej hudobnej Univerzite. Práve Dóm sv. Štefana a jeho svetoznámy organista Prof. Peter Planyavsky boli veľmi silnou upútavkou na náš kremnický festival, nielen preto, že Prof. Planyavsky u nás dva razy hral, ale aj preto, že dobré meno o Kremnickom hradnom organe šíril vo svete. Na náš projekt upozornil Johna Scotta z Londýna, či Lionella Rogga zo Ženevy, čo sú osobnosti organového umenia len ťažko prekonateľné. Samozrejme, obaja títo velikáni v Kremnici boli a nastavili interpretačný štandard nesmierne vysoko. Aj teraz v sobotu sme boli vo Viedni, znovu v pizzerii Bizi, a akoby symbolicky s absolventom Prof. Planyavského, s magistrom Stefanom Donnerom.
 
 
Symbolika v hudobnom umení pôsobí dokonale, aj Mag. Donner pôsobí niekoľko málo metrov od Stephansdomu, v Kostole sv. Petra, čo tiež nie je ďaleko od Univerzity hudobného umenia, pôsobísk Prof. Planyavského. V júli pricestuje do Kremnice, bude mať svoj festivalový debut a bude reprezentovať tretiu či štvrtú generáciu rakúskych organistov, počnúc profesorom Planyavskym. Stefan Donner bude hrať veľké symfonické opusy pre organ, Toccatu a fugu opus 80 Maxa Regera a obľúbenú Sonátu č. 1 F.- A. Guilmanta. Jeho program zahrňuje aj transkripcie, budúcoročné dramaturgické priority, Suitu Peer Gynt E. H. Griega a pôsobivú transkripciu druhej časti Symfónie č. 7 L. van Beethovena.  Je  prirodzené, že moderným, virtuóznym interpretáciám dominujú dnes mladí interpreti, medzi nich patrí aj Stefan Donner, sľubujeme si preto hodnotné festivalové interpretácie. Naviac, viacerí z rakúskych mladých umelcov, ktorých sme doteraz predstavili sa stali medzinárodne akceptované organové osobnosti, a verme, že s Mag. Stefanom Donnerom to bude podobne.

19. 10. 2016: Vítame Vás - 21. ročník Európskeho organového festivalu Kremnický hradný organ 2017

Prvé poznámky k nadchádzajúcemu festivalovému ročníku prinášame zvyčajne až v januári. Množstvo otázok, náhodných či cielených nám ale nedá, aby sme nespomenuli, aký bude nasledujúci kremnický festival, ako ho pripravujeme, v akom umeleckom svete sa pohybujeme. Nuž predovšetkým sledujeme vyspelý umelecký svet, pre nás poučný a inšpiratívny, navštevujeme podujatia, stretávame umelcov. Nielen organistov, ale aj naoko celkom vzdialené produkcie, ktoré však spája neskutočná profesionalita, náročnosť, umelecké posolstvo a invenčnosť. Návštívili sme  koncert Vaša Patejdla v hoteli na Štrbskom Plese, bol to jeho profilový recitál, spevácky a skladateľský, jeden z najlepších šansónových večerov, aké sme kedy  počuli. Každé dva-tri mesiace  navštevujeme predstavenia Veľkého cirkusu v Budapešti, kde sa striedajú najvýznamnejší akrobati sveta, často krát s ocenením z festivalu v Monte Carlo, umelci, ktorí musia denno-denne odvádzať špičkové výkony, popri tom trénovať a zároveň pripravovať nové výstupy. Navštívili sme aj predstavenie Cigánskych diablov v SND a obdivovali sme ich umenie. No a do tejto rôznorodej umeleckej mozaiky sa snažíme zasadiť Kremnický hradný organ, aby pútal osobnosťami, nápadmi, atmosférou, aby ho publikum považovalo za svoj.
 
 
Nový, 21. ročník pripravujeme už dávnejšie, zamýšľame sa, aby sme priniesli nové inšpirácie, aby sme v tom najlepšom slova zmysle prekvapili. Hoci na definitívne nominácie je ešte čas, ideové zameranie sa nám zdá byť hotové, na každom koncerte chceme priniesť väčšiu či menšiu organovú transkripciu. Mottom festivalu totiž bude slogan „Svet organovej transkripcie“, a ten má upozorniť na prepisy slávnych diel, väčšinou orchestrálnych do organovej podoby. Organ má obrovskú schopnosť pôsobivo tlmočiť slávne  diela v novej zvukovej podobe, motivicky totožné, no v inej, aj keď podobnej farebnosti. Organové transkripcie majú v literatúre nezastupiteľné postavenie, organové podoby Wagnerovho Tristana a Isoldy, Griegovho Peer Gynta, Čajkovského baletov, ale aj beatlesovského Because alebo Hapkových šansónov sú skvosty. Mnohé z nich sme už hrali, no tentoraz by to malo byť v cielenejšej, sústredenej podobe. Určite netreba spomínať, že práve pôsobivý výraz transkripcií zakrýva obrovské technické nároky na organistu, skladby čo by plynule znejúce sú plné virtuóznych prvkov, farebných zlomov, tempových skokov či gradácií. Ale o tom kremnický organový festival je, o špičkovej virtuóznej hre, množstve nápadov, o umnej orientácii v hudobnej, nielen organovej literatúre. Aby umenie stálo na samotnom vrchole alchýmie hráčskeho majstrovstva, znalostí literatúry a napokon samotnej tvorby festivalu.

********************************************************************

19. 09. 2016: Coda II

Žijeme v zhluku rozličných umení, literatúre, kinematografii, výtvarnom umení, divadelnom i cirkusovom, také aké máme doma alebo v blízkom okolí. Nejedno z nich dosiahlo oscarovské ocenenia a práve do tohto náročného prostredia sme zasadili projekt organového umenia Kremnický hradný organ, aby nielen nadväzoval na historickú tradíciu, ale aby sa pasoval aj s ostatnými a ukázal, že náročnosť a vyspelosť nám nie je cudzia. Nie dlho po prvých ročníkoch k nám začali prichádzať ozajstní velikáni, Planyavsky, Scott, Rogg či Fagius a začali u nás oživovať krásu organového umenia a zásadným spôsobom dokázali zmeniť myslenie festivalových návštevníkov v zmysle, že organová interpretácia nie je len liturgická hra, ale v našom festivalovom chápaní náročná virtuózna aktivita, ktorá svojim umeleckým bohatstvom dokáže naplniť očakávania poslucháčov. Aj festivalové publikum absolvovalo zo začiatku ťažké lekcie z organovej literatúry, pretože hráme poväčšine veľké cyklické diela sonátového, variačného alebo suitového zamerania, najvyššej technickej náročnosti, častokrát hrateľné len  s dvoma asistentmi a takéto diela sa u nás hrávali málo a mnohé vôbec nie a vnímať takéto organové umenie nie je jednoduché. Naše publikum si veľmi rýchlo osvojilo kritický pohľad na  interpretácie a jedinečným spôsobom dokáže oceniť hodnotu interpretovaného diela a samotnú organovú hru. Nezáleží na tom, z ktorej krajiny organista pricestoval, závažnosť jeho umeleckého posolstva je jediným parametrom, ktoré oslovuje nášho festivalového poslucháča. Kremnica je dnes naozaj centrom vyspelého organového umenia, kde si k organu sadajú len tí najlepší, aby svojim  umením zanechali v Kremnici svoju stopu a v ich mysliach aby zostala stopa partnerstva vyspelého festivalového publika a samozrejme jedinečného prostredia. Neobyčajne komunikatívne , kritické a reakciami bezprostredné publikum je najvýraznejším faktorom nášho festivalu z pohľadu interpretov, tak ako nám s odstupom času organisti svoje dojmy sprostredkúvajú, tlmočia a pripomínajú. Aby sme nezabudli, že bez skvelého publika žiadne umenie neprežije.
 
Teraz, krátko po ukončení jubilejného 20. ročníka festivalu by sme  sa chceli nášmu publiku nielen poďakovať za návštevu a pozorné vnímanie organového umenia, ale hlavne chceme vyjadriť úctu k snahám  umelecky a emotívne obohatiť duchovné prostredie svojho ja, cieľavedome upevňovať vlastnú kultúrnosť a získavať skúseností z fenoménov krásna, jedinečnosti a výnimočnosti.
 
 
 
 
 
 
 
Tradícia organového umenia sa po dvadsiatich rokoch  v Kremnici udomácnila a festival Kremnický hradný organ je  súčasťou európskeho kultúrneho kontextu, predovšetkým v oblasti veľkých organových festivalov. Festival priamo oslovuje a je oslovovaný najvýznamnejšími osobnosťami organového umenia dneška a v tomto uhle pohľadu sú mu už európske hranice primalé. Organisti z USA, Kanady, ale aj Japonska už v Kremnici boli a ďalšie vystúpenia sa pripravujú.  Možno sa teda stotožniť s  poznaním, že temer komorné prostredie kremnickej architektúry, okolitej prírody a v skutočnom umení prostredie tak dôležitej skromnosti nie je vymyslené, je  živé a autentické. Festival má pripravené nové idey a programové zamerania, ostáva nám preto len veriť, že Kremnický hradný organ bude aj naďalej umelecky rásť a vítať priaznivcov organového umenia.
 
 Mgr.art. Renata Košťálová – Mgr.art. Stanislav Kowalski
autori festivalu Kremnnický hradný organ   

15. 08. 2016: Coda I

Coda je taký zvláštny útvar v hudobnom umení, stojí vždy za záverom skladby, lepšie povedané pred skutočným záverom, akoby chcela niečo dopovedať. V histórii poznáme cody krátke, niekoľkotaktové, ale aj dlhé, kde skladateľ prináša nové myšlienky, naozaj rozširujúce pôvodnú skladbu. Hoci sa náš festival v sobotu skončil, aj my chceme na tomto mieste čosi dopovedať, slovami či vetami, 20. výročie festivalu, znamenité publikum, ale aj skvostné interpretácie sú dôvody, ktorým je zahodno venovať chvíľu času. Ak skladateľ málokedy dokončuje dielo na prvý raz, aj tento text bude mať asi pokračovanie, spätné väzby, ktoré dostávame od nášho publika, sú pre nás záväzkom reagovať.

Naše publikum, nazvime ho organovo svätokatarínske je naozaj mimoriadne. Nielen pozornosťou, ktorú venuje festivalu, sústredenosťou, ale aj v mnohých formálnych pohľadoch. Ak počúvame od našich zahraničných organistov o biednej návštevnosti v mnohých veľkých metropolách, tak náš svätokatarínsky chrám, vždy plný alebo veľmi plný je priam zázrakom. Nemožno nevidieť publikum všetkých generácií, od 5 ročných detí až po 90 ročných seniorov. Obdivovali sme najmenších ako ich organová hudba upútala, častokrát veľmi náročné diela ich zaujali, nevyrušovali. Pre seniorov je záťažou samotná cesta na hrad, mnohí prišli, pomaly, dychavične, ale  pri organovej hudbe vždy pookriali, dostali nové sily. Nemohli sme si nevšimnúť slávnostné oblečenie, ešte aj  pri telefonickej rezervácii vstupeniek sa nás mnohí pýtali na zvyklosti oblekov či kostýmov. Nuž nemožno nijako inak ako s obdivom a úctou hľadieť na naše festivalové publikum, bez nich by nebol festival takým akým je, spoločenskou, no predovšetkým umeleckou udalosťou. Krásna kytica nech je aspoň malou odmenou nášmu publiku.

 
 
Jubilejný festival priniesol rozlične koncipované podujatia, sólistické, organovo-zborové, v rôznych kombináciách. Asi by nebolo správne, aby sme niektoré z nich vyzdvihovali, každé malo náležitú hodnotu a o každom sme prinášali krátke zhrnutia. Akcentovať chceme skôr tie, ktoré nás napriek očakávaniam prekvapili. V prvej časti festivalu to bolo jednoznačne vystúpenie zboru Adoremus a organistky Márie Budáčovej. Excelentný výkon Budáčovej v sólistickej interpretácii sme už spomenuli, no spoločnú interpretáciu Mozartovho Requiem by sme, ak by sme mali takú možnosť, označili za interpretačný výkon roka. Optimálna kondícia zboru a sólistov a nesmierne detailne interpretovaný organový part boli základom interpretácie, ktorá musela zaujať. Spomenuli sme, že osobnostný, umelecký vklad dirigenta Dušana Billa bol úžasný, no bez ohľadu na to, interpretácia ako celok bola a zostáva  skvostom festivalu.  
 
V druhej časti festivalu nás zaujali dva mimoriadne výkony, nie sme síce lovci nových a nových zúčastnených krajín, organové umenie je predsa len kultúrne-geograficky ohraničené, debut Thomasa Gaynora z Nového Zélandu bol však vynikajúci. Umelec z tak vzdialenej krajiny bol pre nás novým poznaním, v prípade Thomasa ide zrejme o symbiózu novozélandského pôvodu, austrálskeho pôsobenia a terajších štúdií v USA. V každom prípade Thomasa Gaynora čaká sľubná kariéra a jeho opätovnému koncertu by sme sa vôbec nebránili.
 
Málokedy sa dá skutočný umelecký vrchol presne naplánovať, no tentoraz sa to kremnickému festivalu podarilo. Reakcie publika na seba nenechali dlho čakať a svoje dojmy z festivalového debutu Martina Rabensteinera z Talianska opísal Mgr. Michal H. z Banskej Bystrice takto: „...posledný koncert ma už vopred zaujal programom a hlavne kombináciou Boëllmann, Duruflé a Reger. Boëllmann mi prišiel ako pekná úvodná skladba, to muselo zaujať aj ľudí, ktorí medzi pravidelných poslucháčov organovej hudby nepatria. Duruflé bol registrovaný a príde mi, že aj odohratý skutočne veľmi skvele. Počul som Suitu op. 5 v Kremnici trikrát, Rabensteinerova interpretácia sa mi páčila najviac. Časti toccaty, ktoré mi v podaní iných prišli menej výrazné boli v jeho podaní farebnejšie a poslucháčsky veľmi dobre sledovateľné. Pre mňa vrchol koncertu. Regerov op. 60 som mal možnosť počuť prvý krát, prišiel mi dosť náročný a oproti Duruflého hudbe apelujúci skôr na rozumové cítenie, ktoré vie oceniť všetky finesy zložitej štruktúry tejto skladby. V každom prípade mala skladba svoj vlastný charakter, výrazne odlišný od oboch predošlých. Som rád, že sté výročie Regerovej smrti malo svoje pripomenutie aj v programoch festivalu...“ Rabensteiner naozaj zarezonoval, to už pripájame náš pohľad, tak výraznú farebnú paletu ako predložil publiku pripravilo len málo organistov. Popri tomto to bolo pre nás nanovo naplnené poznanie, že zvukovo-výrazové a farebno-registrové možnosti kremnického organu sú úžasné, naviac, keď pri hracom pulte  sedí organista typu Martina Rabensteinera. Nuž, kto vie – ten vie....
 
 
 
Kremnický organový festival po dvadsiatich rokoch nie je obyčajný festival. Stalo sa z neho vysoko špecializované podujatie, keď popri majstroch – interpretoch sedí v kostole skúsené publikum a spolu hrajú partiu umeleckej tvorby, interpreti prinášajú umelecké invencie, publikum odpovedá silou emócií. Rabensteiner odohral nakoniec dva prídavky – Widorovu Toccatu z 5. symfónie a Toccatu Théodore Dubois a my sme odchádzali z Kostola sv. Kataríny so životnou a umeleckou skúsenosťou. Lúčili sme sa s Mestským hradom, ktorý zrejme v minulosti nikdy nečakal, že sa stane centrom tak hodnotného organového umenia. Dvadsaťročná etapa festivalu istotne zanechá  stopu, ale to je už téma na inokedy...

14. 08. 2016: Záverečné trio III - Martin Rabensteiner

Taliansky organista Mag. Martin Rabensteiner mal neľahkú úlohu, nadviazať na Thomasa Gaynora, umelecky sa vyrovnať so zborom Adoremus a Máriou Budáčovou a so cťou uzavrieť jubilejný 20. ročník festivalu Kremnický hradný organ. Ani pre nás nie je jednoduché prezentovať jednoznačné súdy, môžeme však vyjadriť náš subjektívny názor, umelecký pohľad a prípadne interpretácie porovnať. Preto hneď úvodom oddelíme Adoremus od zvyšných dvoch a zameriame sa na čisto sólisticko-recitálové profily. Martin Rabensteiner sa pohyboval v dvoch svetoch, v nemeckom a francúzskom, a to navyše vo veľmi rozdielnych francúzskych historických polohách – Boëlmann – Duruflé. Gotická suita Boëlmanna je dielo poslucháčsky vďačné, ideálne na úvod recitálu. Aj Rabensteiner ho hral ako rozohrávku, akordickú, neskôr poeticko-farebnú a napokon toccatovú, pretože ťažiskom jeho interpretácií bola Suita, opus 5 Maurice Duruflé a Sonáta č. 2 Maxa Regera. V oboch prípadoch ide o diela s najvyššími interpretačnými nárokmi, technickými, výrazovými a predovšetkým fantazijnými. Naviac, štýlovo a organovo-registračne sú to diela absolútne odlišné a treba oceniť, že Rabensteiner tieto dve diela v jednom programe vedľa seba  postavil. Duruflé je farebnejší, s mnohými kontrastami a tempovými zvratmi, to Rabensteiner jednoznačne vystihol a akoby chcel naznačiť, že Duruflé je výrazovým vrcholom jeho recitálu. S tým možno súhlasiť, francúzski organoví skladatelia priviedli organové opusy takmer k dokonalosti a ich expresivitu, inokedy ľahodnú melodiku a inokedy zase dramatickú toccatu len málokto prekoná. Práve v tomto diele nás Rabensteiner začínal presviedčať, že je skvelým organistom, umelcom s nekonečnou fantáziou. Regerova Sonáta bola z iného sveta a aj Rabensteiner svoje výrazové prostriedky totálne vymenil. Zameral sa na architektoniku, s chladnou hlavou budoval gradácie, nedal sa vyprovokovať do prílišných vrcholov, skôr podporoval vnútorné hlasy a komplikované akordické štruktúry. Samozrejme, že farebnosť a registrové štýlotvorné prvky Rabensteiner zachoval, jeho interpretácia bola v tom majstrovská, že virtuozitu jemne vložil do rozľahlých hudobných plôch, k tomu priradil citlivé gradačné postupy a jemné farebné odtiene. Preto jeho Reger znel prirodzene, napriek expresivite bez násilných kontrastov. Ako zosumarizovať Rabensteinerov kremnický debut ? Rabensteiner je vynikajúci organista, technicky a fantazijne disponovaný, dnes 31 ročný umelec reprezentoval v Kremnici tú generáciu organistov, ktorá nám priniesla najvýraznejšie interpretačné výkony, hráčsku suverénnosť a umeleckú jednoznačnosť generácie tridsiatnikov, ktorú sme na tomto mieste už neraz spomínali.
 
 
 
Z tohto záveru plynie názor  autorov festivalu, že Rabensteinber v najvyššej umeleckej kvalite uzavrel jubilejný festival, ak Gaynor pripravil exceletné interpretácie, tak Rabensteiner zrelšie, uváženejšie, interpretácie akoby tvorené k vrcholu či záveru festivalu.

09. 08. 2016: Talian Martin Rabensteiner zavŕši jubilejný festival

Festival Kremnický hradný organ predstavil doposiaľ 14 talianskych organistov, z juhu i severu Talianska, Ríma, Milána i Sardínie. Spoznali sme rôzne interpretačné naturely, víťazov súťaží, veľkých profesorov a katedrálnych organistov. Dá sa povedať, že máloktorý európsky organový festival má tak precízne zmapované talianske organové interpretačné umenie ako práve náš Kremnický hradný organ. Ak môžeme vyzdvihnúť jedno veľké pozitívum, tak hlavne to, že predovšetkým mladí talianski organisti prenikajú do vyspelej organovej Európy, ba aj do USA. Nie je to len preto, že v globálnom svete môže pôsobiť každý kde chce, ale preto, že mladá generácia talianskych organistov disponuje nesmierne talentovanými jedincami, ktorých umelecky akceptuje mimotalianske umelecké prostredie. Je to obrovská devíza talianskej kultúry a tá akcentuje, že talianskym vývozným artiklom nie je len výtvarne umenie, ale aj organoví interpreti. Jedným z tých, ktorí taliansku organovú tradíciu rozvíjajú je Martin Rabensteiner, pochádzajúci zo severotalianského Bolzana.
 
Študoval v Taliansku, Rakúsku, Holandsku a Švajčiarsku, vyhral súťaže v Nemecku a momentálne pôsobí vo Švajčiarsku. Je to teda svetu otvorený umelec, 30 ročný, teda z generácie, ktorá pripravila v Kremnici najpôsobivejšie interpretácie. V sobotu bude hrať v Kremnici vyslovene pekný, no nesmierne náročný program, znalci organovej literatúry vedia čo znamená pôsobivá Boëllmanova Gotická suita, farbami a napätím prekypujúca Duruflé Suita, opus 5 a napokon grandiózna Regerova Sonáta č. 2, a tiež potvrdia, že ide o vrcholne reprezentatívny program, hodný vyvrcholenia nášho jubilejného festivalu. Sme radi, že práve tak mladý a zo severného Talianska pochádzajúci umelec zavŕši festival, pretože práve takýto organisti ( a to vieme zo skúsenosti ) pripravili v Kremnici mimoriadne hodnotné interpretácie, pre publikum ozajstné zážitky.  
 

07. 08. 2016: Záverečné trio II - Mozartovo Requiem k výročiu festivalu Kremnický hradný organ

Dvadsiate výročie festivalu Kremnický hradný organ je určite príležitosťou pripraviť interpretačné výkony, ktoré by výročie festivalu dôstojne pripomenulo a súčasne by ho umelecky obohatilo a  nieto výraznejšieho diela než Requiem Wolfganga Amadea Mozarta, ktoré by bolo ozajstným stredobodom festivalovej umeleckej tvorby, rovnako v júli ako aj v auguste. Práve júlová úspešná interpretácia bola hlavnou pozvánkou na augustovú reprízu a ukázalo sa, že veľmi účinnou, pretože oslovila naozaj početné publikum.
 

 
V spätnom pohľade musíme jednoznačne deklarovať, že dominantnou osobnosťou aj augustovej interpretácie bol zbormajster Dušan Bill. Samozrejme so svojimi partnermi, zborom Adoremus, organistkou Máriou Budáčovou a vokálnymi sólistami. Spomenieme ich menovite – Hana Friedová, Angelika Zajícová, Juraj Kuchár ako aj Tomáš Šelc, pretože ich vokálne sóla v Requiem interpretovali s náležitou suverenitou a istotou. Prirodzene hlavným vokálnym prvkom bol zbor Adoremus – dirigent Dušan Bill ho viedol presne, s nadhľadom  skúseného dirigenta, s výraznými dirigentskými gestami akoby od legendárneho Georga Soltiho. Práve zvýrazňovanie detailov, ktorými bol Solti známy bolo účinným prvkom bezkolíznej spolupráce s Budáčovej organom a to v sakrálnom priestore, kde interpreti pôsobia v rozličných častiach chrámu nie je jednoduché. Pri menšom počte návštevníkov, kedy akustika pôsobí vypuklejšie je vytváranie zvukového kontaktu problematické,
 
 
no pri úplne plnom chráme, ako to bolo teraz v Kremnici interpreti stáli pred úlohou eliminovať zníženú akustiku, lepšie povedané dozvuky konkrétnych tónov tak, aby zachovali kompaktnosť a jasnú súhru interpretácií svojich partov. Súhrnne možno povedať, že práve interpretácia Requiem bola najdôstojnejším prvkom výročného festivalového podujatia. Napriek tomu, že Budáčová hrala ešte Lisztovu Fantáziu a fúgu na B-A-C-H a Adoremus interpretoval niekoľko zborových diel, aj s pekným sopránovým sólom Hildy Gulyasovej,  aj publikum v zákulisných rozhovoroch vyjadrovalo poznanie, že práve spojenie organu s ľudskými hlasom, zborovým alebo sólistickým je najvýraznejším, najpôsobivejším a najautentickejším fenoménom, akým sa hudobné umenie môže v chrámovom priestore prezentovať. Publikum odchádzalo z kostola sv. Kataríny už za tmy do prostredia, kde akoby im Kremnica núkala pohľady na svoje krásne vysvietené hlavné Štefánikovo námestie, možno aj na vzdialené kremnické vrchy, no určite nejeden návštevník si uvedomil, že práve slovenskí interpreti pripravili výrazný výročný koncert 
 
 
festivalu Kremnický hradný organ, ktorý už dávno prekročil hranice našej krajiny a keď aj nie minciarskou tvorbou, tak organovým umením predstavuje a prezentuje Kremnicu v blízkom i veľmi vzdialenom okolí, od Slovenska a európskych štátov po americký kontinent, Japonsko a Kóreu a najnovšie Nový Zéland.        

01. 08. 2016: Mozart: Requiem - Adoremus, Bill, Budáčová

Neskrývame, že napriek ostatným excelentným interpretačným výkonom za profilový a reprezentujúci jubilejný ročník festivalu Kremnický hradný organ považujeme koncerty Zboru Adoremus s organistkou Máriou Budáčovou a dirigentom Prof. Dušanom Billom. Práve spojenie ľudského hlasu s organom, v sakrálnom priestore zborového spevu je originálnym a autentickým umeleckým prejavom, ktorý vznikol v prostredí cirkevného umenia, v prostredí chrámov a bohoslužieb. Slávnostný program, ktorý v rámci jubilejného festivalového ročníka je uvádzaný v dvoch, mierne odlišných verziách akcentuje umelecký, duchovný a sakrálny fenomén, Franza Liszta a hlavne Wolfganga Amadea Mozarta, prostredníctvom jeho najslávnejšieho diela Requiem d mol, KV 626 pre sóla, zbor a organ. Hoci ako organový festival prioritne prezentujeme interpretácie organovej literatúry, v tejto programovej štruktúre s organistkou Máriou Budáčovou, v posledných rokoch najúspešnejšou organistkou mladej generácie u nás, dominantnou osobnosťou týchto profilových koncertov je zbormajster Prof. Dušan Bill.
 
 
Jeho umelecké skúsenosti, rozhľad a dirigentský profil sú tými faktormi, ktoré najviac poznačili júlovú interpretáciu Mozartovho Requiem. Z pohľadu autorov festivalu musíme dodať, že koncert Zboru Adoremus, organistky Márie Budáčovej a dirigenta Dušana Billa sa zaradil medzi najúspešnejšie profilové koncerty v histórii festivalu. Poznajúc umelecký ambitus zúčastnených interpretov sme  tento ohlas očakávali, a preto sme ich interpretácie zaradili aj do augustového termínu. Obrovský ohlas júlového koncertu a následný záujem o augustový termín sú najlepšou pozvánkou.

Na koncerte radi privítame všetkých návštevníkov, naše publikum prichádza zo širokého okolia, minimálne z rádiusu 100 km zo všetkých smerov. Veľmi veľa organových priaznivcov prichádza z okolia Martina a Liptovského Mikuláša a predpokladáme, že sa dozvedeli, že príjazdová cesta do Kremnice je v okolí Kremnických Baní poškodená a že si pripravia dostatočný cestovný plán na cestu. Tešíme sa na festivalové publikum a na tých návštevníkov, ktorých sa dotkla nepriazeň počasia, zničená cesta a obchádzka cez Krahule istotne počkáme.




 © 1997-2017 Ars Consulting Bratislava