Úvodná stránka / Main page
2018
Aktuality

15. 08. 2016: Coda I

Coda je taký zvláštny útvar v hudobnom umení, stojí vždy za záverom skladby, lepšie povedané pred skutočným záverom, akoby chcela niečo dopovedať. V histórii poznáme cody krátke, niekoľkotaktové, ale aj dlhé, kde skladateľ prináša nové myšlienky, naozaj rozširujúce pôvodnú skladbu. Hoci sa náš festival v sobotu skončil, aj my chceme na tomto mieste čosi dopovedať, slovami či vetami, 20. výročie festivalu, znamenité publikum, ale aj skvostné interpretácie sú dôvody, ktorým je zahodno venovať chvíľu času. Ak skladateľ málokedy dokončuje dielo na prvý raz, aj tento text bude mať asi pokračovanie, spätné väzby, ktoré dostávame od nášho publika, sú pre nás záväzkom reagovať.

Naše publikum, nazvime ho organovo svätokatarínske je naozaj mimoriadne. Nielen pozornosťou, ktorú venuje festivalu, sústredenosťou, ale aj v mnohých formálnych pohľadoch. Ak počúvame od našich zahraničných organistov o biednej návštevnosti v mnohých veľkých metropolách, tak náš svätokatarínsky chrám, vždy plný alebo veľmi plný je priam zázrakom. Nemožno nevidieť publikum všetkých generácií, od 5 ročných detí až po 90 ročných seniorov. Obdivovali sme najmenších ako ich organová hudba upútala, častokrát veľmi náročné diela ich zaujali, nevyrušovali. Pre seniorov je záťažou samotná cesta na hrad, mnohí prišli, pomaly, dychavične, ale  pri organovej hudbe vždy pookriali, dostali nové sily. Nemohli sme si nevšimnúť slávnostné oblečenie, ešte aj  pri telefonickej rezervácii vstupeniek sa nás mnohí pýtali na zvyklosti oblekov či kostýmov. Nuž nemožno nijako inak ako s obdivom a úctou hľadieť na naše festivalové publikum, bez nich by nebol festival takým akým je, spoločenskou, no predovšetkým umeleckou udalosťou. Krásna kytica nech je aspoň malou odmenou nášmu publiku.

 
 
Jubilejný festival priniesol rozlične koncipované podujatia, sólistické, organovo-zborové, v rôznych kombináciách. Asi by nebolo správne, aby sme niektoré z nich vyzdvihovali, každé malo náležitú hodnotu a o každom sme prinášali krátke zhrnutia. Akcentovať chceme skôr tie, ktoré nás napriek očakávaniam prekvapili. V prvej časti festivalu to bolo jednoznačne vystúpenie zboru Adoremus a organistky Márie Budáčovej. Excelentný výkon Budáčovej v sólistickej interpretácii sme už spomenuli, no spoločnú interpretáciu Mozartovho Requiem by sme, ak by sme mali takú možnosť, označili za interpretačný výkon roka. Optimálna kondícia zboru a sólistov a nesmierne detailne interpretovaný organový part boli základom interpretácie, ktorá musela zaujať. Spomenuli sme, že osobnostný, umelecký vklad dirigenta Dušana Billa bol úžasný, no bez ohľadu na to, interpretácia ako celok bola a zostáva  skvostom festivalu.  
 
V druhej časti festivalu nás zaujali dva mimoriadne výkony, nie sme síce lovci nových a nových zúčastnených krajín, organové umenie je predsa len kultúrne-geograficky ohraničené, debut Thomasa Gaynora z Nového Zélandu bol však vynikajúci. Umelec z tak vzdialenej krajiny bol pre nás novým poznaním, v prípade Thomasa ide zrejme o symbiózu novozélandského pôvodu, austrálskeho pôsobenia a terajších štúdií v USA. V každom prípade Thomasa Gaynora čaká sľubná kariéra a jeho opätovnému koncertu by sme sa vôbec nebránili.
 
Málokedy sa dá skutočný umelecký vrchol presne naplánovať, no tentoraz sa to kremnickému festivalu podarilo. Reakcie publika na seba nenechali dlho čakať a svoje dojmy z festivalového debutu Martina Rabensteinera z Talianska opísal Mgr. Michal H. z Banskej Bystrice takto: „...posledný koncert ma už vopred zaujal programom a hlavne kombináciou Boëllmann, Duruflé a Reger. Boëllmann mi prišiel ako pekná úvodná skladba, to muselo zaujať aj ľudí, ktorí medzi pravidelných poslucháčov organovej hudby nepatria. Duruflé bol registrovaný a príde mi, že aj odohratý skutočne veľmi skvele. Počul som Suitu op. 5 v Kremnici trikrát, Rabensteinerova interpretácia sa mi páčila najviac. Časti toccaty, ktoré mi v podaní iných prišli menej výrazné boli v jeho podaní farebnejšie a poslucháčsky veľmi dobre sledovateľné. Pre mňa vrchol koncertu. Regerov op. 60 som mal možnosť počuť prvý krát, prišiel mi dosť náročný a oproti Duruflého hudbe apelujúci skôr na rozumové cítenie, ktoré vie oceniť všetky finesy zložitej štruktúry tejto skladby. V každom prípade mala skladba svoj vlastný charakter, výrazne odlišný od oboch predošlých. Som rád, že sté výročie Regerovej smrti malo svoje pripomenutie aj v programoch festivalu...“ Rabensteiner naozaj zarezonoval, to už pripájame náš pohľad, tak výraznú farebnú paletu ako predložil publiku pripravilo len málo organistov. Popri tomto to bolo pre nás nanovo naplnené poznanie, že zvukovo-výrazové a farebno-registrové možnosti kremnického organu sú úžasné, naviac, keď pri hracom pulte  sedí organista typu Martina Rabensteinera. Nuž, kto vie – ten vie....
 
 
 
Kremnický organový festival po dvadsiatich rokoch nie je obyčajný festival. Stalo sa z neho vysoko špecializované podujatie, keď popri majstroch – interpretoch sedí v kostole skúsené publikum a spolu hrajú partiu umeleckej tvorby, interpreti prinášajú umelecké invencie, publikum odpovedá silou emócií. Rabensteiner odohral nakoniec dva prídavky – Widorovu Toccatu z 5. symfónie a Toccatu Théodore Dubois a my sme odchádzali z Kostola sv. Kataríny so životnou a umeleckou skúsenosťou. Lúčili sme sa s Mestským hradom, ktorý zrejme v minulosti nikdy nečakal, že sa stane centrom tak hodnotného organového umenia. Dvadsaťročná etapa festivalu istotne zanechá  stopu, ale to je už téma na inokedy...

14. 08. 2016: Záverečné trio III - Martin Rabensteiner

Taliansky organista Mag. Martin Rabensteiner mal neľahkú úlohu, nadviazať na Thomasa Gaynora, umelecky sa vyrovnať so zborom Adoremus a Máriou Budáčovou a so cťou uzavrieť jubilejný 20. ročník festivalu Kremnický hradný organ. Ani pre nás nie je jednoduché prezentovať jednoznačné súdy, môžeme však vyjadriť náš subjektívny názor, umelecký pohľad a prípadne interpretácie porovnať. Preto hneď úvodom oddelíme Adoremus od zvyšných dvoch a zameriame sa na čisto sólisticko-recitálové profily. Martin Rabensteiner sa pohyboval v dvoch svetoch, v nemeckom a francúzskom, a to navyše vo veľmi rozdielnych francúzskych historických polohách – Boëlmann – Duruflé. Gotická suita Boëlmanna je dielo poslucháčsky vďačné, ideálne na úvod recitálu. Aj Rabensteiner ho hral ako rozohrávku, akordickú, neskôr poeticko-farebnú a napokon toccatovú, pretože ťažiskom jeho interpretácií bola Suita, opus 5 Maurice Duruflé a Sonáta č. 2 Maxa Regera. V oboch prípadoch ide o diela s najvyššími interpretačnými nárokmi, technickými, výrazovými a predovšetkým fantazijnými. Naviac, štýlovo a organovo-registračne sú to diela absolútne odlišné a treba oceniť, že Rabensteiner tieto dve diela v jednom programe vedľa seba  postavil. Duruflé je farebnejší, s mnohými kontrastami a tempovými zvratmi, to Rabensteiner jednoznačne vystihol a akoby chcel naznačiť, že Duruflé je výrazovým vrcholom jeho recitálu. S tým možno súhlasiť, francúzski organoví skladatelia priviedli organové opusy takmer k dokonalosti a ich expresivitu, inokedy ľahodnú melodiku a inokedy zase dramatickú toccatu len málokto prekoná. Práve v tomto diele nás Rabensteiner začínal presviedčať, že je skvelým organistom, umelcom s nekonečnou fantáziou. Regerova Sonáta bola z iného sveta a aj Rabensteiner svoje výrazové prostriedky totálne vymenil. Zameral sa na architektoniku, s chladnou hlavou budoval gradácie, nedal sa vyprovokovať do prílišných vrcholov, skôr podporoval vnútorné hlasy a komplikované akordické štruktúry. Samozrejme, že farebnosť a registrové štýlotvorné prvky Rabensteiner zachoval, jeho interpretácia bola v tom majstrovská, že virtuozitu jemne vložil do rozľahlých hudobných plôch, k tomu priradil citlivé gradačné postupy a jemné farebné odtiene. Preto jeho Reger znel prirodzene, napriek expresivite bez násilných kontrastov. Ako zosumarizovať Rabensteinerov kremnický debut ? Rabensteiner je vynikajúci organista, technicky a fantazijne disponovaný, dnes 31 ročný umelec reprezentoval v Kremnici tú generáciu organistov, ktorá nám priniesla najvýraznejšie interpretačné výkony, hráčsku suverénnosť a umeleckú jednoznačnosť generácie tridsiatnikov, ktorú sme na tomto mieste už neraz spomínali.
 
 
 
Z tohto záveru plynie názor  autorov festivalu, že Rabensteinber v najvyššej umeleckej kvalite uzavrel jubilejný festival, ak Gaynor pripravil exceletné interpretácie, tak Rabensteiner zrelšie, uváženejšie, interpretácie akoby tvorené k vrcholu či záveru festivalu.

09. 08. 2016: Talian Martin Rabensteiner zavŕši jubilejný festival

Festival Kremnický hradný organ predstavil doposiaľ 14 talianskych organistov, z juhu i severu Talianska, Ríma, Milána i Sardínie. Spoznali sme rôzne interpretačné naturely, víťazov súťaží, veľkých profesorov a katedrálnych organistov. Dá sa povedať, že máloktorý európsky organový festival má tak precízne zmapované talianske organové interpretačné umenie ako práve náš Kremnický hradný organ. Ak môžeme vyzdvihnúť jedno veľké pozitívum, tak hlavne to, že predovšetkým mladí talianski organisti prenikajú do vyspelej organovej Európy, ba aj do USA. Nie je to len preto, že v globálnom svete môže pôsobiť každý kde chce, ale preto, že mladá generácia talianskych organistov disponuje nesmierne talentovanými jedincami, ktorých umelecky akceptuje mimotalianske umelecké prostredie. Je to obrovská devíza talianskej kultúry a tá akcentuje, že talianskym vývozným artiklom nie je len výtvarne umenie, ale aj organoví interpreti. Jedným z tých, ktorí taliansku organovú tradíciu rozvíjajú je Martin Rabensteiner, pochádzajúci zo severotalianského Bolzana.
 
Študoval v Taliansku, Rakúsku, Holandsku a Švajčiarsku, vyhral súťaže v Nemecku a momentálne pôsobí vo Švajčiarsku. Je to teda svetu otvorený umelec, 30 ročný, teda z generácie, ktorá pripravila v Kremnici najpôsobivejšie interpretácie. V sobotu bude hrať v Kremnici vyslovene pekný, no nesmierne náročný program, znalci organovej literatúry vedia čo znamená pôsobivá Boëllmanova Gotická suita, farbami a napätím prekypujúca Duruflé Suita, opus 5 a napokon grandiózna Regerova Sonáta č. 2, a tiež potvrdia, že ide o vrcholne reprezentatívny program, hodný vyvrcholenia nášho jubilejného festivalu. Sme radi, že práve tak mladý a zo severného Talianska pochádzajúci umelec zavŕši festival, pretože práve takýto organisti ( a to vieme zo skúsenosti ) pripravili v Kremnici mimoriadne hodnotné interpretácie, pre publikum ozajstné zážitky.  
 

07. 08. 2016: Záverečné trio II - Mozartovo Requiem k výročiu festivalu Kremnický hradný organ

Dvadsiate výročie festivalu Kremnický hradný organ je určite príležitosťou pripraviť interpretačné výkony, ktoré by výročie festivalu dôstojne pripomenulo a súčasne by ho umelecky obohatilo a  nieto výraznejšieho diela než Requiem Wolfganga Amadea Mozarta, ktoré by bolo ozajstným stredobodom festivalovej umeleckej tvorby, rovnako v júli ako aj v auguste. Práve júlová úspešná interpretácia bola hlavnou pozvánkou na augustovú reprízu a ukázalo sa, že veľmi účinnou, pretože oslovila naozaj početné publikum.
 

 
V spätnom pohľade musíme jednoznačne deklarovať, že dominantnou osobnosťou aj augustovej interpretácie bol zbormajster Dušan Bill. Samozrejme so svojimi partnermi, zborom Adoremus, organistkou Máriou Budáčovou a vokálnymi sólistami. Spomenieme ich menovite – Hana Friedová, Angelika Zajícová, Juraj Kuchár ako aj Tomáš Šelc, pretože ich vokálne sóla v Requiem interpretovali s náležitou suverenitou a istotou. Prirodzene hlavným vokálnym prvkom bol zbor Adoremus – dirigent Dušan Bill ho viedol presne, s nadhľadom  skúseného dirigenta, s výraznými dirigentskými gestami akoby od legendárneho Georga Soltiho. Práve zvýrazňovanie detailov, ktorými bol Solti známy bolo účinným prvkom bezkolíznej spolupráce s Budáčovej organom a to v sakrálnom priestore, kde interpreti pôsobia v rozličných častiach chrámu nie je jednoduché. Pri menšom počte návštevníkov, kedy akustika pôsobí vypuklejšie je vytváranie zvukového kontaktu problematické,
 
 
no pri úplne plnom chráme, ako to bolo teraz v Kremnici interpreti stáli pred úlohou eliminovať zníženú akustiku, lepšie povedané dozvuky konkrétnych tónov tak, aby zachovali kompaktnosť a jasnú súhru interpretácií svojich partov. Súhrnne možno povedať, že práve interpretácia Requiem bola najdôstojnejším prvkom výročného festivalového podujatia. Napriek tomu, že Budáčová hrala ešte Lisztovu Fantáziu a fúgu na B-A-C-H a Adoremus interpretoval niekoľko zborových diel, aj s pekným sopránovým sólom Hildy Gulyasovej,  aj publikum v zákulisných rozhovoroch vyjadrovalo poznanie, že práve spojenie organu s ľudskými hlasom, zborovým alebo sólistickým je najvýraznejším, najpôsobivejším a najautentickejším fenoménom, akým sa hudobné umenie môže v chrámovom priestore prezentovať. Publikum odchádzalo z kostola sv. Kataríny už za tmy do prostredia, kde akoby im Kremnica núkala pohľady na svoje krásne vysvietené hlavné Štefánikovo námestie, možno aj na vzdialené kremnické vrchy, no určite nejeden návštevník si uvedomil, že práve slovenskí interpreti pripravili výrazný výročný koncert 
 
 
festivalu Kremnický hradný organ, ktorý už dávno prekročil hranice našej krajiny a keď aj nie minciarskou tvorbou, tak organovým umením predstavuje a prezentuje Kremnicu v blízkom i veľmi vzdialenom okolí, od Slovenska a európskych štátov po americký kontinent, Japonsko a Kóreu a najnovšie Nový Zéland.        

01. 08. 2016: Mozart: Requiem - Adoremus, Bill, Budáčová

Neskrývame, že napriek ostatným excelentným interpretačným výkonom za profilový a reprezentujúci jubilejný ročník festivalu Kremnický hradný organ považujeme koncerty Zboru Adoremus s organistkou Máriou Budáčovou a dirigentom Prof. Dušanom Billom. Práve spojenie ľudského hlasu s organom, v sakrálnom priestore zborového spevu je originálnym a autentickým umeleckým prejavom, ktorý vznikol v prostredí cirkevného umenia, v prostredí chrámov a bohoslužieb. Slávnostný program, ktorý v rámci jubilejného festivalového ročníka je uvádzaný v dvoch, mierne odlišných verziách akcentuje umelecký, duchovný a sakrálny fenomén, Franza Liszta a hlavne Wolfganga Amadea Mozarta, prostredníctvom jeho najslávnejšieho diela Requiem d mol, KV 626 pre sóla, zbor a organ. Hoci ako organový festival prioritne prezentujeme interpretácie organovej literatúry, v tejto programovej štruktúre s organistkou Máriou Budáčovou, v posledných rokoch najúspešnejšou organistkou mladej generácie u nás, dominantnou osobnosťou týchto profilových koncertov je zbormajster Prof. Dušan Bill.
 
 
Jeho umelecké skúsenosti, rozhľad a dirigentský profil sú tými faktormi, ktoré najviac poznačili júlovú interpretáciu Mozartovho Requiem. Z pohľadu autorov festivalu musíme dodať, že koncert Zboru Adoremus, organistky Márie Budáčovej a dirigenta Dušana Billa sa zaradil medzi najúspešnejšie profilové koncerty v histórii festivalu. Poznajúc umelecký ambitus zúčastnených interpretov sme  tento ohlas očakávali, a preto sme ich interpretácie zaradili aj do augustového termínu. Obrovský ohlas júlového koncertu a následný záujem o augustový termín sú najlepšou pozvánkou.

Na koncerte radi privítame všetkých návštevníkov, naše publikum prichádza zo širokého okolia, minimálne z rádiusu 100 km zo všetkých smerov. Veľmi veľa organových priaznivcov prichádza z okolia Martina a Liptovského Mikuláša a predpokladáme, že sa dozvedeli, že príjazdová cesta do Kremnice je v okolí Kremnických Baní poškodená a že si pripravia dostatočný cestovný plán na cestu. Tešíme sa na festivalové publikum a na tých návštevníkov, ktorých sa dotkla nepriazeň počasia, zničená cesta a obchádzka cez Krahule istotne počkáme.

31. 07. 2016: Záverečné trio I - Thomas Gaynor

Thomas Gaynor je Novozélanďan, má 25 rokov. Pricestoval k nám priamo z USA, kde študuje, aby absolvoval koncerty v Kremnici, Stuttgarte a v Lahti. Toľko strohá sumarizácia. Zaujímavejšie ale bude hovoriť o tom ako sa dostal k nám a ako hral. Samozrejme, nemôžeme poznať všetkých organistov, nemôžeme navštíviť všetky súťaže a ani koncerty, no napriek tomu nás Gaynorovo oslovenie zaujalo. Slušným tónom, primeraným sebavedomím a otvorenosťou. Napísal, prečo chce u nás hrať a čo všetko urobil preto, aby mohol koncertovať na celom svete ( v 25 rokoch !!! ). Úspešne študuje a zúčastňuje sa súťaží, takže to najzákladnejšie urobil ako prvé. Má nesmierne vycibrenú manuálnu techniku a cit pre štýlové registrovanie. To sme naozaj obdivovali, pretože v jeho veku tak pôsobivo naregistrovať Bacha a hlavne Duruflé a Widora stojí za verejnú pochvalu. Obaja Francúzi majú ustálenú štýlotvornú zvukomalebnú charakteristiku, jej realizácia je ale na každom nástroji iná a hlavným a nezastupiteľným faktorom je preto jasná fantazijná predstava. Gaynor musí mať zrejme skvelých profesorov a musí hrať na výborných organoch, aby sa takejto zručnosti registrovania mohol naučiť, aby mohol tvoriť interpretácie naozaj majstrovské. O svojej manuálnej technike nám dal tušiť už na stretnutí v Bratislave, pri podaní ruky. Udržiavané dlane, vypracované svalstvo na prstoch a primeraná hudobnícka sila boli jasným dôkazom, že Thomas hodiny presedel za organovými manuálmi aby získal obdivuhodné majstrovstvo organového interpreta.  Autori festivalu akosi inklinujú k organistom mladšej generácie, približne 25 – 30 ročným, tí prinášajú suverénnu hru, skvelú techniku i repertoár,  mnohí starší nemajú šancu sa porovnať. Spomeňme Zeinlera, Marinoniho, Lichtscheidela, Augustin, Ksiazkiewicz, Rubia – jeden lepší ako druhý, a Gaynor je jedným z nich. Alebo aj Vincent Dubois, ten hral v Kremnici približne v tom istom veku ako Gaynor a dnes je organistom Notre-Dame. Kde bude Gaynor o 10 rokov ? Nevieme, či doma na Novom Zélande, v Austrálii alebo v USA, ale v každom prípade, keď bude hrať Bacha tak nebojácne, zvukovo nekompromisne s obrovským interpretačným spádom, keď bude hrať Duruflé s najjemnejšími zvukovými nuansami, ozajstnou farebnou paletou posledného impresionistu, keď vo Widorovi bude demonštrovať skutočnú podstatu organového symfonizmu, keď bude hrať tak ako teraz v Kremnici, potom  ho čaká obrovská kariéra. Nebolo by správne, aby sa niektorá z troch interpretácií favorizovala, každá mala základ v inej etape organového umenia. Vo Widorovej Šestke sa ale Gaynor cítil dobre, má ju uležanú, exceloval ńou na súťaží vo Weimare. Akceptujeme aj trochu živšie tempá, podľa nášho umeleckého názoru symfonická závažnosť bola niekedy u Gaynora prirýchla, ale to všetko súvisí s jeho mladistvým temperamentom. Ako celok bol Widor nadovšetko kompaktný a detailne vypracovaný. A na záver ubezpečenie pre festivalových hostí, ktorí boli na koncerte Thomasa Gaynora – počuli ste vynikajúceho organistu ! Sme radi, že sme ho v Kremnici mohli privítať.  

pred koncertom a po koncerte

27. 07. 2016: Thomas Gaynor a záverečné tri koncerty

Vari najpôsobivejšou pozvánkou na kremnický festivalový debut Thomasa Gaynora z Nového Zélandu je jeho kalendár nadchádzajúcich koncertov http://thomasgaynor.com/calendar/.

 O tom, že ide o talentovaného, ambiciózneho a cieľavedomého organistu nieto pochýb. Skôr sa nám žiada dodať, že podobných organistov sme tu mali dvoch: Vincenta Duboisa a najnovšie Johannesa Zeinlera. Ten prvý je dnes organistom Notre-Dame v Paríži a ten druhý vyhráva svetové súťaže jednu za druhou. Obaja už začali, každý svoju svetovú umeleckú kariéru a predpokladáme, že podobne sa bude uberať Thomas Gaynor. Nebude prvý, u ktorého tušíme veľké medzinárodné uznanie a nech je kremnickému festivalu cťou, že spoznal včas veľké talenty a pozval ich  do Kremnice. Thomas Gaynor pricestoval v stredu z Frankfurtu, v sobotu hrá koncert v Kremnici, nasledujúci v Stuttgarte a európsky trip zakončí vo Fínskom Lahti. Vo všetkých troch mestách sa jedná o prvotriedne festivaly. Z Fínska letí domov na Nový Zéland.

Tri záverečné kremnické festivalové koncerty sľubujú veľkú gradáciu, o Gaynorovi sme teraz písali, o nasledujúci koncert Budáčovej so zborom Adoremus, s Lisztovým B-A-C-H s Mozartovým Rekviem je taký záujem, že máme obavy o kapacitu Kostola sv. Kataríny a záverečný koncert s Martinom Rabensteinerom, Talianom pôsobiacim vo Švajčiarsku prinesie taký skvelý program, že môže byť ozdobou ktoréhokoľvek svetového festivalu. Pravdu-povediac, ťažko si vybrať, ale nás aspoň teší, že festival Kremnický hradný organ je ozajstným európskym projektom a Kremnica centrom organového umenia na Slovensku.

24. 07. 2016: Gianluca Libertucci - skutočný cirkevný organista

Sobotňajší festivalový koncert  (23. júla) bol zaradený do rámca veľkého cyklu Organisti svetových katedrál, v ktorom doposiaľ na festivale koncertovali umelci najvyššej umeleckej nomenklatúry ako John Scott z Katedrály sv. Pavla  v Londýne, Peter Planyavsky a Ernst Wally z Dómu sv. Štefana vo Viedni, István Baróti z Baziliky v Ostrihome, Josef Kšica z Katedrály sv.Víta v Prahe na Hradčanoch, Ludwig Rűckdeschel z Dómu sv. Štefana v Passau a zaradiť sem môžeme aj Vincenta Dubois, ktorý bol pred niekoľkými mesiacmi vymenovaný za titulárneho organistu Chrámu Notre-Dame v Paríži. Tento naozaj impozantný zoznam uvádza len najväčšie katedrály, svojimi umelcami prezentované v Kremnici, patrí sem množstvo ďalších, ktorí vykonávajú nesmierne cennú a hodnotnú službu organovej participácie na bohoslužbách. Prirodzene, do uvedeného prehľadu zaraďujeme aj Gianluca Libertucciho, ktorý ako vatikánsky organista je motívom úvahy o cirkevných organistoch. Kremnických festivalových organistov tohto zamerania nemožno celkom porovnávať, pretože každý prechádzal inou umeleckou cestou, inými podmienkami a napokon v  reálnej praxi pôsobia s inými zvyklosťami, požiadavkami a tiež intenzitou. Gianluca Libertucci je vyťažený organista, ktorý okrem dvoch dní, keď učí na prestížnej benátskej vysokej škole odohráva týždenne vo Vatíkane až deväť bohoslužieb, vrátane latinských a v súčasnosti až dvoch audiencií, ktoré hrá pre sv. Otca. Táto intenzita pôsobenia v cirkevných službách vytvára aj jeho profil, musí byť nadovšetko pohotový, technicky perfektne disponovaný, musí mať v repertoári množstvo opusov, skôr kratších, použiteľných počas bohoslužieb a čisto z odborného pohľadu musí vedieť jednoduchšie registrovať, aby svoju pozornosť mohol viac venovať slúžiacemu duchovnému, prispôsobovať sa mu nielen hudbou, spevom, dopĺňať ho, sprevádzať antifonálne spevy, ale aj korigovať intonačné nepresnosti a udržať tak umelecký status bohoslužobného procesu na želanej úrovni. Profil cirkevného organistu je teda tvorený špecifickými požiadavkami a Libertucci sa nám javí ako autentický typ hráča cirkevného zamerania. Festivalové publikum prijalo Libertucciho interpretácie  s nadšením, keď sme doteraz predkladali ilustrácie jeho umeleckého profilu, tak Gianluca Libertucci je naozaj komunikatívny, obľúbený a
 
 
 
žiadaný, hneď o týždeň hrá koncert neďaleko Ríma, ďalší týždeň v Miláne a nasledujúci týždeň v rumunskej Timisoare, je to teda umelec, ktorý je neustále činný a ak sme na koncerte spomenuli naše rozhovory s jeho duchovnými nadriadenými „neberte nám ho, chceme ho mať tu vo Vatikáne“, tak momentálne je už aj čoraz ťažšie zastupiteľný. Nie len preto, že čisto latinské omše vie hrať čoraz menej organistov, že audiencie so sv. Otcom nemôže hrať hociktorý organista, ale aj preto, že Libertucciho majú vo Vatikáne radi, pre svoju úprimnosť a ústretovosť. Tak ako ho poznáme my na  kremnickom organovom festivale.



 © 1997-2018 Ars Consulting Bratislava