|
20. 10. 2014: Interludium II - Gratulácia Márii Budáčovej do Montrealu
V týchto dňoch sme so záujmom sledovali priebeh záverečných interpretácií na Medzinárodnej organovej súťaži v Montreale. Hlavne preto, že do finálovej skupiny 16 organistov sa prebojovala naša Mária Budáčová ( 23 rokov ), ako najmladšia účastníčka súťaže. Minulý týždeň, 17. októbra, sa uskutočnilo záverečné finálové kolo, keď každý účastník odohral hodinový recitál. Mária Budáčová sa zaradila medzi piatich najlepších ! Jedno z troch prvých miest sa jej síce neušlo, ale získala medzinárodnú skúsenosť, spoznali ju mnohí odborníci a pripravila si nesmierne hodnotné štartovacie pole na jej novej vysokej škole v Montreale, kde teraz začína ďalej študovať. Pri informovaní o tejto súťaží a umiestnení našej účastníčky treba dodať, že vekový rozdiel medzi našou najmladšou účastníčkou a ostatnými bol až desať rokov a víťaz David Baskeyfield z Veľkej Británie ( 30 rokov ) prišiel na súťaž s oceneniami z renomovaných súťaží v St. Albans a v Dubline. Ak takto detailne nazeráme na výsledky súťaže v Montreale, skutočným víťazom najmladších účastníkov je naša Mária Budáčová. Nepochybne zabodovala tak ako ju poznáme, umeleckou erudíciou, dynamikou interpretácií a elánom. Umiestnenie našej organistky na 4. - 5. mieste je jednoznačne jedným z najvýraznejších úspechov slovenského organového umenia za posledné roky.
Márii Budáčovej zasielame do Montrealu festivalovú gratuláciu v podobe pozvania na Kremnický hradný organ 2015.
31. 08. 2014: Interludium I - Mária Budáčová v Montreali
Považujeme si za česť, ale aj povinnosť sledovať umelecké cesty a osudy našich festivalových organistov, poznávať, porovnávať i hodnotiť súčasné trendy v organovom umení a tak nastavovať latku náročnosti našich kremnických festivalových koncertov.
V októbri 2014 sa uskutoční v Montreali Kanadská organová súťaž, ktorej sa na základe nominačných kôl zúčastní aj naša Mária Budáčová (23), ako najmladšia účastníčka. V Kremnici hrala tohto roku sólisticky a so zborom Adoremus, o tomto koncerte sme nedávno písali. Za zmienku stojí porota súťaže, ktorá bude hodnotiť umelecké výkony, má 9 členov a traja z nej koncertovali na našom festivale v Kremnici - Prof. Pier Damiano Peretti (2002), Prof. James David Christie (2004) a Prof. Jacques Boucher (2006). Je pre nás zadosťučinením, že títo umelci budovali aj časť histórie kremnického festivalu a prispeli k jeho umeleckej závažnosti. Naviac, aj niektorí študenti týchto profesorov koncertovali u nás v Kremnici a vytvárali tak väzby na medzinárodné poznávanie organového umenia. Márii Budáčovej prajeme úspech na súťaži a treba dodať, že ju bude poznať množstvo osobností súčasného organového umenia, a to je už dnes obrovská výhra.
27. 08. 2014: Coda
Najprv by sme sa chceli poďakovať za všetky telefonáty po skončení festivalu, za otázky o prípadných ďalších koncertoch, trvaní festivalu, či nasledujúcom ročníku. Naozaj nás veľmi potešil záujem o festival. Srdečne ďakujeme.
Na záverečný, tak trochu hodnotiaci pohľad nad uplynuvším festivalom sme si chceli nechať aspoň malý, nevyhnutný čas na odstup. Aby aj v nás dozneli všetky umelecké impulzy, reakcie, aby sme si vedeli zatriediť množstvo rozhovorov, názorov, dojmov zo stretnutí, ale aj vyjadrení na ďalšie smerovanie festivalu. Ak máme vyjadriť náš sumárny pohľad na sedem festivalových koncertov, tak ponajprv by sme chceli požiadať, aby ani jeden koncert sa nevyvyšoval nad iným, aby sme nerobili poradie ako pri športových pretekoch. Za najdôležitejšie považujeme dve poznania, a to že ani jeden umelecký výkon nesklamal a že záujem publika bol naozaj obdivuhodný.
Hoci jednotlivé festivalové reflexie sme publikovali priebežne, teraz niekoľko detailov, prečo sme bezvýhradne prijali a akceptovali všetky interpretácie. Johannesa Zeinlera a Gabriele Marinoniho kladieme vedľa seba, pretože sme ich spoznali na súťaži vo Vaduze, kde sa stali laureátmi. Dlhodobo sledujeme rheinbergerovské prostredie v Lichtenštajnsku, ešte o súťaži nebolo reči, dôkazom je niekoľkonásobné koncertovanie Thomasa Nippa na našom festivale. Videli sme, že organová tradícia v tamojšej, plošne malej krajine ma obrovské rozmery, pozornosť, aká sa venuje organovému umeniu je naozaj málo predstaviteľná. A ak vyhlásili organovú súťaž v novoreštaurovanej katedrále, na zmodernizovanom organe, s porotou na čele s Prof. Lohmannom bolo jasné, že laureátov je potrebné spoznať. Tak sme teda spoznali J. Zeinlera a G. Marinoniho, ako už teraz excelentných umelcov, s už teraz s vynikajúcimi vyhliadkami do budúcnosti. Zeinler je o niečo mladší, Marinoni trochu skúsenejší, kremnické interpretácie oboch prijímame. K týmto umelcom priraďujeme maďarského organistu Balasza Szaboa, aby sme skompletovali trio virtuózne zameraných organistov. B. Szabó pochádza z organovej veľmoci, kde vynikajúce školstvo, tradícia, konkurencia, chuť súťažiť a zviditelniť sa prinášajú svoje ovocie. Szabó, najstarší z menovaného tria pokračoval v tradícii predstavovania maďarských organistov, istotne na pozoruhodnej úrovni. Trojica cirkevne zameraných organistov mala rovnako bezkonkurenčné zastúpenie, Gianluca Libertucci, vatikánsky organista je umelec so zvláštnym postavením a ak k tomu pridáme, že je skutočným priateľom nášho festivalu, ďalšie dodatky k jeho vystúpeniu už nie sú potrebné. Azda len to, že aj publikum má v mimoriadnej obľube tohto umelca, jeho koncert mal najvyššiu návštevnosť. Josef Kšica je organista telom a dušou, umelec so širokým záberom, historickým poznaním, sme naozaj radi, že sme spoznali prvého organistu pražských Hradčian a Katedrály sv. Víta. K týmto dvom velikánom organového umenia tak trochu neskromne pridáme nášho Istvána Nagya, organistu z Kolárova. Chceli sme ho predstaviť ako nášho skvelého cirkevného umelca a kantora, chceli sme ho predstaviť ako úspešného, ctižiadostivého a disciplinovaného hudobníka pôsobiaceho na Slovensku. Jeho koncert mal vynikajúcu atmosféru, jedinečný ohlas u publika, a preto nás teší, že aj u nás vie vyrásť naozaj dobrý cirkevný organista. Kiežby podobných bolo viac. Koncert Zboru Adoremus a organistky Márie Budáčovej mal v tohoročnom festivalovom ročníku zvláštne postavenie. Okolnosti ako sme tento koncert pripravili sme v predchádzajúcich riadkoch už predstavili. Ak by sme ale mali k tomu niečo dodať, tak hlavne to, že intenzita umeleckého náboja, napätie a invenčnosť tohto koncertu boli aj v našej umeleckej praxi doteraz nepoznané. Ak členovia Adorema a M. Budáčová takto prispeli k úcte a pamiatke dlhoročných priateľov festivalu, zaslúžia si našu obrovskú vďaku. Naviac, ak niekto navštívil mnoho desiatok našich festivalových koncertov, dlhodobo nás myšlienkami, pozitívnymi názormi a náladou podporoval, potom si naše adoremovské poďakovanie skutočne zaslúži. Michaličkovský, adoremovský koncert bol vynikajúci a sme radi, že sme ho mohli pripraviť.
Z predchádzajúceho textu vyplýva, že ani jeden z festivalových koncertov sme nefavorizovali, všetky sme pripravovali s rovnakým zanietením a ak dosiahli takú umeleckú autenticitu aká v Kremnici naozaj bola, je to pre zadosťučinenie to najlepšie. Iste, aj my máme umelecké kritéria, ktorými sa riadime keď vytvárame koncepciu, tvoríme programovú štruktúru alebo keď vyberáme výborných interpretov. O všetkom sa však písať nedá, isté tajomstvá si autori festivalu nechávajú len pre seba. Lenže v umení je to tak, všetko to, čo súvisí s umeleckou tvorbou je určené pre publikum, verejnosť, poslucháčov. A tak sa aj kremnické festivalové publikum vždy dozvie o našich zámeroch, či umeleckých požiadavkách, nie len tu na festivalovej internetovej stránke, ale predovšetkým na už teraz pripravovanom festivale Kremnicky hradný organ 2015.
Kremnicky hradný organ 2014, hradný areál, kostol sv. Kataríny sa pre festivalové publikum zavreli. Kamenné múry gotického chrámu zostanú nemými svedkami prekrásnych interpretácii. Áno, priznávame, že mnohé boli naozaj krásne.
Nedávno sme čítali pekné motto, že „Byť úspešným znamená prevziať absolútnu zodpovednosť“. Festival Kremnický hradný organ 2014 bol naozaj úspešný vo všetkých parametroch, umeleckých, organizačných, v celej sfére súčasného organového umenia u nás, určite preto, že sme prevzali absolútnu zodpovednosť nad umeleckým uspokojením nášho festivalového publika. Nemí svedkovia nevedia alebo nemôžu vysloviť pravdu o estetickej kráse, jedinečnosti interpretácií, či úžasnej spolutvorbe publika pri umeleckej tvorbe našich organistov. Živí svedkovia vyslovili svoje názory, vážime si ich a tešíme sa na stretnutie v roku 2015.
Mgr.art. Renata Košťálová, Mgr.art. Stanislav Kowalski, autori festivalu
18. 08. 2014: Gabriele Marinoni 2
Dlho sme zvažovali ako formulovať a vyjadriť názor, reflexiu alebo aj vlastné pocity z festivalového vystúpenia talianskeho organistu Gabriele Marinoniho. K opatrnému zvažovaniu nás viedli aj reakcie festivalového publika, ktoré priam do bodky naplnilo naše predchádzajúce tvrdenia, že je rozhľadené, s vlastnými, veľmi dobrými umeleckými kritériami a erudovanými úsudkami. Teraz, po závere festivalu sa takémuto priam partnerstvu pri umeleckej tvorbe ani nečudujeme, keď sme sa dozvedeli, že viacerí návštevníci navštívili všetkých sedem podujatí a mnohí takmer všetky. Poznaním tak rôznorodých umeleckých výkonov sa vytvára ozajstný kritický rozhľad, ktorý takmer objektívne vyjadruje skutočne vytvorené interpretačné hodnoty.
Naše uvažovanie nad interpretáciami Gabriele Marinoniho začne pri nutných predpokladoch, a to že talianský umelec má excelentné vzdelanie, absolvoval odbor cirkevnej hudby na Vysokej škole v Stuttgarte a teraz nanovo študuje na tejto škole odbor sólistický organ, stále v triede Prof. Lohmanna. Ďalším predpokladom je odvaha zúčastňovať sa súťaží, porovnávať sa s konkurenciou, bez nároku na bezpodmienečné umiestnenie. Ani my by sme Marinoniho nespoznali, keby sme ho nepočuli na koncerte víťazov vo Vaduze, takže účasť na súťažiach je takmer povinnosťou. Tretím, istotne najnutnejším predpokladom je vlastná snaha o umelecký rast, štúdium repertoáru a ochote koncertovať. V prípade nášho talianského hosťa sa toto všetko deje na báze mimoriadnej skromnosti, ústretovosti a kolegiality. Preto 27 ročný organista zapôsobil na nás hneď od prvých taktov ako ozajstný majster organového umenia, vycibrenou registráciou, prekrásnym frázovaním, rozvážnymi tempami a detailne vypracovanými gradačnými postupmi. Naviac, program vypracoval ako skryté poznávanie hudobnej histórie a dal mu podtitul Francúzska suita v organovom umení. Bola to akoby tajnička pre poslucháčov, ktorí pomerne ľahko mohli nájsť tanečné prvky v starej francúzskej hudbe, ale ťažšie už v romantickej Gotickej suite, či Suite M. Duruflé. Naozaj vtipné, umné, a poučné navzájom a súčasne. Pri Marinoniho interpretáciách sa skutočne nedalo nepoznať, že počas svojej študijnej i koncertnej kariéry sa stretol s množstvom skladieb, svoje názory si budoval na desiatkach naštudovaných diel, množstve konzultácií s profesorom ako registrovať, ako kombinovať, ako frázovať, kde sa nenechať strhnúť, kde gradovať, kde použiť špecifickú hráčsku techniku, či kde dať priestor na oddych. Takúto metodiku tvorby interpretácií Marinoni bezpečne ovláda a o svojom majstrovstve presvedčil aj na menej efektných dielach. Bolo zvláštne, že publikum mimoriadne vrúcne prijalo práve interpretáciu Suity L. Clérambaulta, čo je vlastne sled viacerých kontrastných tancov, so svojimi tempovými, frázovými a artikulačnými špecifikami. Takáto stará francúzska hudba nemá toľko výrazových možností ako moderný symfonimus M. Duruflé a napriek tomu publikum túto interpretáciu zreteľne ocenilo, za disciplinované vypracovanie kontrastných detailov v tancoch, tempové odlíšenie a dodržanie dobového štýlu pri registrácii. Nečudo, že po starej hudbe Duruflého Suita, opus 5 excelovala, vo výraze gradácii, ohňostroji farieb, tempových a dynamických zlomoch. Záver bol naozaj veľkolepý a publikum oprávnene skandovalo. A neskutočne erudovane nahlas vyslovilo názor, že tento umelec by sa mal do Kremnice ešte vrátiť, pretože bol naozajstným obohatením festivalu.
A ak k tomu pridáme úvahu, že talianský umelec, plný vrúcnosti, vášnivosti a melodického rozletu je v Stuttgarte formovaný nemeckým perfekcionizmom, detailizmom a absolútnym majstrovstvom, vzniká nám potom akoby prototyp ideálneho hudobného umelca. Marinoni ale v skutočnosti nie je búrlivák, či strohý technik, je to v podstate plachý, skromný umelec. Takéto poznanie nie je každodenné, stojí za zamyslenie, hodno si ho pamätať. Je však potrebné zreteľne vyjadriť názor, že Gabriele Marinoni vytvoril v Kremnici mimoriadny koncert a že jeho posledný akord na festivale nebol u nás posledný.
15. 08. 2014: Gabriele Marinoni 1
Tak ako tohoročný festival začal, koncertom mladého rakúskeho organistu Johannesa Zeinlera, laureáta medzinárodnej súťaže vo Vaduze, podobne sa 17. augusta festival aj skončí. Hrať bude laureát rovnakej súťaže vo Vaduze, absolvent Vysokej hudobnej školy v Stuttgarte Gabriele Marinoni. Kremnický festival tak privíta moderného interpreta organového umenia, úspešného umelca, v Stuttgarte pôsobiaceho talianského organistu, koncertujúceho vo významných umeleckých centrách. Jeho interpretácie sme pozorovali vo Vaduze i Stuttgarte, kde sme sa s ním naposledy stretli.
Aj teraz je na cestách, do Kremnice pricestuje z južného Rakúska, kde hrá v týchto dňoch recitál. Cestu bude mať trochu komplikovanú, z rakúskeho Liezen s niekoľkými prestupmi, do Viedne, Bratislavy a Kremnice, vlakom i autobusom. Ale to len pre informáciu, aj komplikácie v doprave patria k umeleckému životu.
Gabriele Marinoni pricestoval na Slovensko v piatok o 14.00 hodine a po krátkej prestávke pokračoval ďalej do Kremnice
Nazad to bude mať jednoduchšie, letecky priamo z Viedne do Stuttgartu. Dôležité je, že hrať bude atraktívny program zahŕňajúc poslucháčsky vďačnú Gotickú suitu Léona Boëlmanna a Suitu, opus 5 Maurice Duruflé. Celý program má podtitul „Francúzska suita v organovom umení“ a je uvedený na podstránke Program. Nateraz treba len dodať, že festival Kremnický hradný organ 2014 má výbornú návštevnosť, ktorá je dokonalým odrazom excelentnej umeleckej úrovne všetkých festivalových podujatí, J. Zeinler, I. Nagy, B. Szabó, G. Libertucci, J. Kšica, Adoremus - asi ťažko by bolo niekoho uprednostňovať.
11. 08. 2014: Zbor Adoremus, Bill, Budáčová – úžasné interpretácie
Ponajprv predošleme, že nasledujúce festivalové reflexie budú možno aj emotívne. V umení to niekedy inak nejde.
Radi by sme vyjadrili prvú radosť, že po dlhej dobe sme na festivale počuli naozaj výbornú slovenskú organistku. Mária Budáčová, pedagogicky dobre vedená, ambiciózna organistka hrala francúzsku literatúru. Ovládajúc abecedu štýlotvornej registrácie a disponujúc spoľahlivou hráčskou technikou vytvorila na menšej časovej ploche obraz o svojich interpretačných schopnostiach a umeleckých predstavách. Po študijných etapách v Bratislave, Viedni a Prahe bude od septembra študovať v Montreali a bude mať šancu rozvíjať svoj cieľavedome budovaný, talentom podporovaný, hráčsko-interpretačný potenciál. Prvú časť z Widorovej 5. symfónie hrala pôsobivo, s jemne ladenou francúzskou registráciou. Možno v budúcnosti by to chcelo ešte lepšie rozvrhnúť dynamicko-gradačnú štruktúru, ale to je všetko záležitosť skúseností a koncertnej erudície. Podobne bolo hrané delikátne Scherzo M. Duruflé, s mnohými krásnymi momentami a invenčnými prvkami. O Márii Budáčovej budeme ešte počuť a na kremnickom festivale dostane ešte určite priestor, možno hneď budúci rok, pretože dobré, nezanedbané talenty chceme sledovať, predstavovať a inšpirovať. Slovenské organové umenie potrebuje takúto mladú krv ako soľ.
Druhú radosť predstavuje interpretácia jedinečného Rekviem pre zbor, sólo a organ Maurice Duruflé, diela, prinášajúce v symbióze francúzsky kolorit a všetky časti zádušnej omše, organový part znejúci akoby v niektorom z parížskych chrámov a zborové spevy priamo z bohoslužby. Rekviem stálo na mieste, kedy inokedy hrávame veľký cyklický organový symfonizmus, teraz však znel oratoriálny skvost s neskutočným vnútorným napätím. Najprv niečo o tom ako vznikol tento festivalový koncert, niečo o jeho genéze. Adoremovský koncert nebol dlhodobo plánovaný, tak ako je to zvyčajné u iných umeleckých výstupov, čo býva väčšinou v intervale jedného až troch rokov. Autori festivalu po skončení minulého, 17. ročníka sledovali náhly odchod viacerých dlhoročných návštevníkov i organistov. Mnoho stabilných festivalových hostí navštívilo niekoľko desiatok, možno aj stovky vystúpení a prinášali prívetivosť, priazeň a pozitívne myšlienky. Pre tvorbu samotného festivalu to má priam elixírový prínos, pretože udržať pri živote festival počas 18 rokov nie je vždy celkom jednoduché. Predpokladali sme, že s podobnou zviazanosťou na najbližšie okolie je aj festivalové publikum a cítili sme deficit, že isté umelecké vyjadrenie pamiatky sme dovtedy nesformulovali. V tej dobe, pred ôsmymi, desiatimi mesiacmi to bolo naozaj tak. Rozuzlenie priniesla ponuka Zboru Adoremus, niekedy v mesiacoch január, február, že majú naštudované práve spomínané Rekviem. Rozhodnutie o zaradení tohto diela a interpretácie bolo temer okamžité, nasledovali len umelecké konzultácie počas adoremovského koncertu v Prahe a dotvorenie sólistického vstupu Márie Budáčovej. Spontánnosť a silná momentálna inšpirácia boli teda hlavnými motívmi pri tvorbe tohto koncertu. Samotná umelecká realizácia v Kremnici bola podobná, obdivuhodná spevácká exponovanosť a sústredenosť naďalej dominovali a vytvárali pretlak umeleckej invencie v chrámovom festivalovom priestore.
Iste, obrovskú zásluhu na skvelej interpretácii má zbormajster Dušan Bill, v súčasnosti náš najlepší chrámový zbormajster, umelec s obrovskými skúsenosťami, rozhľadom a autoritou. Detaily hlasových vstupov, spoluznenie, dynamické vyváženie, agogické tvarovanie, gradačné a degradačné postupy vypracoval s takým majstrovstvom, že odpoveď adoremovských spevákov nemohla byť neadekvátna, ale taká ako sme formulovali vyššie, aktívna a sústredená. V kolektívnom, hudobnom umení však platí, že aj najlepšie, najvýstižnejšie dirigentské gesto a umelecký úmysel strácajú silu a účinok, ak nenachádzajú svojho adresáta, sústredeného a angažovaného člena zboru.
Koncert Zboru Adoremus priniesol veľa umeleckých hodnôt, svojou atmosférou je len ťažko opakovateľný. Fenomém spomienky a úcty dostal v adoremovskej interpretácii obrovský parameter, umeleckú závažnosť a intelektuálnu hĺbku. Skutočné, symbolické završenie svojho vystúpenia priniesol Adoremus celkom na záver, keď po záverečnom akorde, chvíli ticha a vzdaní úcty oltáru bez potlesku odišiel do zákulisia. Dodržal tak spomienkový, ideový status interpretácie a svoj práve vytvorený nesmierne hodnotný a cenný umelecký artefakt povýšil na najvyššiu úroveň, keď interpretačná tvorba končí tichom a pokojom, kedy potlesk ruší, vyrušuje, napáda emócie a umelecké chvenie a nedovoľuje precitnúť. Lebo ako povedala jedna návštevníčka, cítila som sa ako medzi nebom a zemou. Adoremovský koncert bol naozaj skvelý, rovnako ako Budáčová a Bill, svojou atmosférou na najvyššej medzinárodnej úrovni a my tak môžeme vyjadriť tretiu radosť, že pod koncepciu a prípravu sme sa mohli podpísať.
05. 08. 2014: Pred uvedením Rekviem M. Duruflé
Nasledujúci festivalový koncert si zaslúži osobitú pozornosť a isté vysvetlenie. Autori mu pripísali podtitul „Na pamiatku priateľov festivalu“ a tomu aj zacielili programovú líniu. Hoci náš festival sa venuje hlavne modernej organovej interpretácii, tento cieľ naplnia interpretácie perspektívnej slovenskej organistky Márie Budáčovej. Widorova 5. symfónia, jej prvá časť patrí k najvýraznejším koncertným opusom francúzskej literatúry a jej uvedenie tak naplní funkcionalitu virtuóznej interpretácie, určite v dostatočnej miere. Za ideový vrchol programovej štruktúry však považujeme interpretáciu klenotu francúzskej literatúry Rekviem pre organ a zbor Maurice Duruflé. Dielo nesie takmer identické prvky bohoslužobného i kompozičného druhu, ktorý je venovaný pamiatke zosnulých.
Našim úmyslom je spomienka na veľkých priateľov festivalu, ktorých sme veľakrát stretávali na festivalových koncertoch, ktorí boli našou oporou, podporovali každoročný zrod festivalu a mali radosť z jeho obľúbenosti. V tejto súvislosti nemôžeme zabudnúť ani na veľkých organistov, ktorí v Kremnici hrali, ale v budúcnosti žiaľ už nebudú môcť. V troj-jedinej symbióze vytvárame príležitosť, aby aj návštevník tohto mimoriadneho koncertu venoval počas znenia hudby Rekviem svoje myšlienky tým blízkym, ktorí si zaslúžia úctu a aspoň myšlienkové pripomenutie si. Veríme, že interpreti, v Kremnici výborne uvedený Zbor Adoremus, zbormajster Dušan Bill i spomenutá organistka Mária Budáčová sa sebevlastnou umeleckou fantáziou a disciplínou zhostia interpretácie. Keďže však hlavným ideovým motívom je duchovná vážnosť, spomienka a úcta, po prvý krát požiadame publikum, aby po odznení Rekviem netlieskalo.
04. 08. 2014: Prof. Josef Kšica
Festival Kremnický hradný organ predstavil počas svojho trvania desiatky organistov. Mladších, starších, profesorov, cirkevných hudobníkov, koncertných umelcov, víťazov súťaží, jednoducho rôzne osobnosti. Formát osobnosti Josefa Kšicu v Kremnici ale ešte nebol, prišiel z Prahy, z Katedrály sv. Víta. Profesor Josef Kšica znamená pre nás predovšetkým symbiózu umelecko-virtuóznych a duchovných hodnôt.
Je to skutočný cirkevný umelec, ktorý svoje aktivity rozdeľuje okrem bohoslužobných povinností medzi organové a čembalové interpretácie, dirigovanie chrámového zboru a orchestra a komponovanie. V Kremnici sa predstavil ako dobre disponovaný organista, umelec s veľkým potenciálom tvorby pôsobivých farebných hudobných obrazov, s obrovským prirodzeným talentom. Prof. Kšica zostavil svoj program do troch častí, Bachova Fúga h mol, fragmenty z organovej tvorby českých skladateľov a záverečná Regerova Sonáta. Uprednostniť nemožno ani jednu, pretože každá bola svojim spôsobom osobitá a oslovovala vždy inú časť publika. Mimoriadne dobre vyznela Bachova fúga, BWV 544, Kšica ju hral nekomplikovane, v dobre zvolených tempách a primeranej registrácii. V strednej programovej časti J. Kšica predstavoval českú tvorbu. V každom prípade treba podčiarknuť, že česká hudba má znamenitých skladateľov organovej hudby, aj keď tentoraz zneli predovšetkým široko koncipované hudobné plochy, no väčšinou v pochmúrnych náladách. Kšica hral fragmenty z tvorby viacerých skladateľov, v ktorých sa publikum niekedy ťažšie orientovalo, festival je predsa len dlhodobo profilovaný na veľké cyklické formy. Tá prišla až na záver, v podobe nesmierne komplikovanej, technicky náročnej Sonáte d mol Maxa Regera. Veľké akordické zoskupenia, dynamické kontrasty, či náročné vedenia hlasov v dvojitej fúge interpretoval Kšica s ľahkosťou, s nadhľadom, s jasnou tvorbou gradácií.
Dnes 62-ročný Josef Kšica je vynikajúci hudobník, exceloval nielen samotným programom, dvoma prídavkami vrátane vlastnej improvizácie, ale aj vzácnou duchovnou pokorou, keď po záverečných akordoch sa najprv poklonil oltáru a až potom publiku. Pražská diecéza zamestnáva naozaj dobrého umelca, na poste hudobného riaditeľa Katedrály sv. Víta stojí skutočný cirkevný umelec, osobnosť, ktorá inšpiruje a obohacuje duchovné prostredie.
|
|