07. 08. 2017: Gabriele Marinoni pripravuje záver festivalu - s Regerom a impozantným Tristanom R. Wagnera

Už teraz, pred záverečným festivalovým koncertom možno vysloviť názor, že najvýraznejšou, na festivale premiérovo interpretovanou skladbou je transkripcia Tristana a Isoldy Richarda Wagnera. Jej odznenie bolo jedným z takých, na aké sa nezabúda, aké sú inšpiráciou pre ďalšie poznávanie podobných diel, aké sú aj podnetom úvah, ktorého organistu poveriť interpretáciou. Tento fakt nezostal ani u nás na náhode, konečnému riešeniu predchádzalo veľa spätných analýz interpretačných schopností organistov, ich prístupu a ochote spolupráce. Preto tým prvým riešením dvojitého uvedenia Tristana bol István Nagy. Tým druhým, vôbec nie konfrontačným, skôr novopoznávajúcim, ale aj umelecky zaručeným je nominácia talianskeho organistu Gabriele Marinoniho. On uzavrie terajší festival Wagnerovym Tristanom, no v inej transkripcii, tentoraz Edwina Lemara. Marinoni ju naviac rozvinie svojimi transkripčnými predstavami a predostrie tak obraz Wagnera v taliansko-nemeckom ponímaní. Gabriele Marinoni, v Nemecku pôsobiaci taliansky umelec je absolventom stuttgartskej Vysokej školy, bol v triede profesora Lohmanna. Práve od neho si priniesol potrebu a snahu analytického prístupu k interpretácii, mnoho nových poznaní, myšlienok, názorov, ktoré tu získavajú študenti robia práve túto školu jedinečnou. Marinoni nebude v Kremnici po prvý raz, dobre pozná organ v Kostole sv. Kataríny, hrať bude s dvoma rigistrátormi. K jeho nemeckej precíznosti a dôslednosti priraďujeme nesmierne inteligentný, umný pohľad na tvorbu recitálu. Aj tentoraz nezabudol na 500. výročie Lutherovej reformácie, ktoré sa slávi v tomto roku v Nemecku, pripomenie ho Regerovou Fantáziou na chorál „Ein feste Burg ist unser Gott“, ako akúsi spojku k záverečnému dielu bude hrať Buxtehudeho a Mozarta a recitál uzavrie transkripciou Tristana a Isoldy Richarda Wagnera. Máme predstavu, aby práve toto dielo zostalo v pamäti poslucháčov, aby svojou invenčnou bohatosťou, obdivuhodnou zvukovosťou a vnútorným napätím bolo skutočným vrcholom festivalu. Poznajúc Marinoniho umenie je naše pozvanie a odporúčanie viac než úprimné.

Mag. Gabriele Marinoni pricestoval na Slovensko vo štvrtok zo Stuttgartu, letecky do Viedne a následne autobusom do Kremnice.

Poznámky k interpretácii Regerovej Fantázie Ein feste Burg ist unser Gott... ( Hrad prepevný je Pán Boh náš...)

Sakrálna pieseň "Ein feste Burg ist unser Gott", ktorú skomponoval Dr. Martin Luther pravdepodobne už pred rokom 1529 je múzickým vyjadrením evanjelickej reformácie, označovaná tiež ako „hymna“ vierovyznania. Zvelebuje Ježiša, syna Božieho, ktorý je ochrancom, „štítom v každom bojovaní“, víťazom, „hoc diablov plný by bol svet“, vykupiteľom, čo „v svete nemá rovného“. Dielo popri vlastnom duchovnom zameraní však vzišlo z „prozaických“ príčin, medzi ktoré patria osmanské invázie do strednej Európy (Moháč, 1526), sociálne nepokoje a povstania roľníkov, či morová epidémia, zasahujúca populáciu v tom istom období. Možno jej slová a melódia viedli aj lutherovsky orientované stavy, ktoré na ríšskom sneme v Speyeri 25. apríla 1529 vystúpili s protestom proti rozhodnutiam, podľa nich sa priečiacich Božiemu slovu, predovšetkým proti ríšskej kliatbe (exkomunikácii) uvalenej predchádzajúcim snemom na Martina Luthera. Každá z týchto situácií sa vnímala ako hrozba, pričom ich prekonávaniu mal napomáhať samotný Boh.

Nemecká reformovaná, resp. protestantská šľachta a meštianstvo sa neuzatvárali so svojim vierovyznaním len do súkromia. Práve úvodný verš Lutherovej piesne, prirovnávajúci Boha k „hradu prepevnému“ sa postupom času stal mottom, ktoré mohlo označovať „pevnosti“ evanjelicko-luteránskej cirkvi – takto to vyjadrili napr. v Eisenachu na portáli Kostola sv. Juraja (Georgenkirche).

Napokon, v tomto kostole kázal samotný Martin Luther (1521), užívajúci azyl tamojšieho Wartburgu; a vo vzťahu k hudobnému umeniu iste netreba pripomínať, že v roku 1685 tam bol pokrstený Johann Sebastian Bach...

Lutherovský „hrad prepevný“ je symbolicky vyjadrený tiež v monumente, ktorý sa nachádza v meste Worms.

Ústrednú figúru Martina Luthera, umiestnenú na vysokom podstavci, obklopujú predchodcovia reformácie v cirkvi (z nich napr. Ján Hus, Girolamo Savonarola, John Wycliff, Philipp Melanchton a ďalší). Alegóriou je prítomné mesto Augsburg (podľa miesta snemu, kde ríšske mestá deklarovali prihlásenie k reformácii, tzv. Confessio Augustana, 1530), mesto Speyer (snem z roku 1529) a trúchliaci Magdeburg – na pripomienku jeho vyplienenia katolíkmi počas Tridsaťročnej vojny (1631). Pomník vytvoril klasicistický sochár Ernst Rietschel (1804 – 1861) s viacerými spolupracovníkmi, po dvanásťročnom budovaní ho slávnostne odovzdali 25. júna 1868. Vďaka počtu sprievodných figúr a alegórií je vôbec najväčším lutherovským monumentom. Prečo sa pomník nachádza práve v meste Worms ? Martin Luther v apríli 1521 bol predvolaný na tamojší snem, kde mal pred svetskou mocou objasniť svoje tézy a učenie. Ani pred stavmi neustúpil od svojej náuky, „pribitej“ 31. októbra 1517 na bránu wittenberského kostola, preto tzv. wormským ediktom cisár Karol V. potvrdil kliatbu, ktorú na teológa uvalil Rím...

06. 08. 2017: Prof. Hans-Ola Ericsson - Kremnický hradný organ 2017

Privítali sme ďalšieho z naozaj veľkých umelcov – Prof. Hans-Ola Ericssona. Je to organista, povedané výtvarníckou terminológiou zameraný na veľké plátna, alebo naopak na barokovo-klasicistické miniatúry. Treťou doménou je vlastná tvorba, vrátane interpretácií iných súčasných diel, ktoré Prof. Ericssona oslovia. Konkrétne povedané, ťažiskom jeho tvorby je O. Messiaen, J. Bach a vlastná kompozičná dielňa. Aj teraz, pred príchodom do Kremnice hral v Kasseli na novom, veľmi modernom organe v kostole sv. Martina koncert nazvaný „Organ a Elektronika“, čo bol koncert pre organ v súznení s rôznymi elektronickými prístrojmi, vyludzujúcimi zvuk. Z uvedeného vyplýva, že Prof. Ericsson nachádza jedno zo svojich polí pôsobnosti v nachádzaní nových zvukov, tvorbu nálad či psychických napätí, ktoré z kolaborácie uvedených nástrojov vznikajú.

Náš festival Kremnický hradný organ je zameraný konzervatívnejším smerom, našich návštevníkov oslovujeme krásou harmónie, virtuóznou zručnosťou organistov a nadovšetko pôsobivou organovo-akustickou zvukovosťou. Naši návštevníci oceňujú tradičný estetický pohľad na umenie, a preto programová zložka Ericssonovho recitálu musela byť zameraná na Bacha, Rameaua či tvorcu Kódexu z Robertsbridge ( okolo rokov1330-1360 ), teda naozaj starých majstrov, kde Ericsson nachádza estetické korene tvorby, bez ktorých by sa vo svete elektronického umenia nevedel pohybovať, alebo ak, tak bez historického backgroundu, bez citu, ktorý vnímavý človek dokáže absorbovať. Prof. Ericsson je veľmi citlivý umelec, ak aj stále hľadá nové zvukovosti, tak vždy tak, aby fenomén krásna bol na prvom mieste, aby publikum prijalo jeho predstavy, aby výrazovo bol nadovšetko suverénny. Preto sa v Kremnici vrátil k historickým koreňom, ukázal, že stará hudba je pre neho elixírom života, bez ktorého by sa na pole nepoznaného nepúšťal. Hral plnokrvne stredoveké kvartové postupy, ktoré klasická harmónia vníma ako disonancie, hral Rameaua v znení pre súčasné organy, hral ale aj Bacha, kde je tempovo svieži, registračne hutne znejúci, častokrát s pôsobivými melodickými ozdobami, jeho pohľad na Passacagliu c mol, BWV 582 bol skvelou ukážkou modernej interpretácie J. S. Bacha.

Prof. Hans-Ola Ericsson je dnes váženou osobnosťou, koncertuje na celom svete, je obľúbeným učiteľom organovej hry, aj našu Máriu Budáčovú posadil vedľa seba ku kremnickému trojmanuálu, je prísnym porotcom a šíriteľom organového umenia. Privítali sme ho a vypočuli na našom festivale, no nedá sa povedať, že by debutoval v Kremnici, skôr Kremnický hradný organ debutoval u Ericssona.

31. 07. 2017: Prof. Hans-Ola Ericsson - ikona súčasného organového umenia

Nuž teraz, teraz pred ericssonovským vystúpením asi takto: sú jednoducho veľkí umelci, v našom prípade organoví interpreti, ktorí sa svojim talentom, vedomosťami, usilovnosťou, aktivitami, komplexnou snahou o umelecko-osobnostný rast i šťastím byť v správnom čase na správnom mieste stali veľkými. Sú to osobnosti nie obyčajné, ale výnimočné. Náš festival si váži všetkých svojich interpretov, do posledného, no kriticky i objektívne musí priznať, že niektorí z nich boli neobyčajní, takí, o ktorých píšu učebnice hudobnej histórie alebo estetiky. Nebolo ich veľa, ale boli, a aj my sme mali to šťastie, že do Kremnice pricestovali. Spomeňme aspoň niektorých: Lionel Rogg, John Scott, Hans Fagius či James David Christie. Sú to velikáni, o ktorých zainteresovaní tvrdia, že tvoria alebo určujú vývin organovej interpretácie, zapisujú sa do dejín, stávajú a alebo stali sa pojmami. Je to jednoducho tak, platí to celosvetovo. A teraz k nám pricestuje ďalší z tejto skupiny výnimočných – Prof. Hans-Ola Ericsson.

Má dva pasy, švédsky a kanadský, ale považujme ho skôr za švédskeho umelca, pretože tu v Európe sú jeho korene, tu vyrastal, tu sa stretával s Olivierom Messiaenom a inými výnimočnými osobnosťami. Teraz je už svetobežník, a že či hrá v Japonsku, Kanade, Monaku alebo Nemecku je tak ako keď niekto hrá v Banskej Bystrici a potom v Košiciach. Profesor Ericsson je všestranný umelec, koncertuje, vedie majstrovské triedy, komponuje, zasadá v porotách, no a vedie svoju triedu na Univerzite McGill v Montreale. Medzi jeho študentami je teraz aj naša Mária Budáčová, spolu zahrajú aj mozartovskú ukážku pre štvorručný organ. Samozrejme, recitál Prof. Ericssona bude rozsiahlejší a medzi autormi nebudú chýbať Bach i spomínaný Messiaen.

Profesor Ericsson koncertuje v týchto dňoch v Nemecku a vo štvrtok bude cestovať z Kasselu do Kremnice, trochu komplikovane, vlakom, lietadlom, autom i S-Bahnom. Tú komplikáciu ale berme s rezervou, aj profesor Juilliard School Kent Tritle cestoval na jediný koncert z New Yorku do Kremnice. Náš festival je teda centrom, kde sa stretávajú organové osobnosti, príkladmo excelentní študenti, vatikánsky organista, americkí profesori, ale aj organisti viedenského Stephansdomu. Zaiste možno preto dodať, že profesora Hans-Ola Ericssona bude kremnické festivalové publikum rado vítať.

30. 07. 2017: Nagy s Wagnerovym Tristanom

Hľadať a nachádzať optimálnu programovú štruktúru, aspoň relatívne, festivalových organových koncertov je nesmierne náročné. Organová literatúra je bohatá, s množstvom krásnych diel, vyžaduje však kritický pohľad, pretože množstvo diel bolo vytvorených na bohoslužobné účely, ich koncertné využitie je problematické, iné, častokrát veľké symfónie pochádzajú z tvorby veľkých katedrálnych organistov, veľa takýchto diel nesie v sebe absenciu výrazných invencií, vrátane miery proporcionality. Svojím dielom problematiky prispieva akustické prostredie danej interpretácie a prirodzene umelecký naturel organistu. Tento veľký komplex dramaturgických pohľadov sme riešili pri tvorbe tohto festivalového ročníka a ako základ týchto snáh sme zvolili transkripciu Wagnerovho Tristana a Isolda. Je zrejmé, že ide o vrchol romantickej tvorby, do maxima dovedeného obsahového fenoménu kompozície, Wagner je tu neprehliadnuteľný vo vnútorných pohyboch a harmonických konštrukciách. Ak si autori transkripcií, v histórii ich nie je veľa, vybrali vhodné fragmenty z Wagnerovej tvorby, nemohli urobiť nič lepšie. Organová literatúra týmto získala také obohatenie, že množstvo dovtedajších diel bolo odsunutých do pozadia, pretože organové znenie Wagnerovho Tristana je neprekonateľné. Nie náhodou sa tomuto opusu venovali aj veľkí americkí organisti na ich najväčších a najvyspelejších organoch, veľmi dobre vedeli, že hodnota umeleckej invencie diela je to najcennejšie čím sa môžu prezentovať.

A práve v porovnaní s týmito interpretáciami sme dospeli do štádia napätia a očakávania ako bude Wagner znieť v kremnickom kostole sv. Kataríny. Interpretáciu sme pripravovali približne jeden rok, no výsledné znenie prekročilo všetky naše očakávania, podmienené akustické charakteristiky chrámu ( vnútorná veľkosť a členenie priestoru ) spolu parametrami organu ( veľkosť nástroja, množstvo píšťal, registrov, možnosti dynamiky, valec, kombinácie registrov ) vytvorili takú kombináciu, že Wagnerove harmonické chvenie a rast alebo úpadok dynamiky si nemohli priať lepšie prostredie. Nagyova interpretácia otvorila dvere novým podobným interpretačným snahám a ak môžeme niečo jednoznačne konštatovať, jeho interpretačný výkon je prenesiteľný do akéhokoľvek vyspelého organového prostredia v Nemecku, Francúzsku, či Veľkej Británii, zaslúži si uznanie a verejné prezentovanie. Nagy hral okrem Wagnera Gotickú suitu a Ad nos, salutarem undam, tu sme však na jeho excelentnosť zvyknutí, prekvapením bola práve kombinácia Gotická suita – Ad nos – Tristan. Samotný interpretačný prístup Istvána Nagy sa niesol vždy ruka v ruke s precíznosťou, vypracovaním detailov, analýzou možných registrových kombinácií, s naozaj koncepčnou umeleckou tvorbou. Jeho interpretácie naviac niesli vzácnu charakteristiku, publikum priviedol do sústredenosti, pokoja, tichého vnímania, poslucháči nie že by nedýchali, dýchali, ale spolu s jeho frázovaním a tempovým (agogickým) kolísaním. Je to dar, ak niekto má takúto schopnosť. Publiku sa ťažko odchádzalo zo svätokatarínskeho chrámu, Nagy niektorým, tým najviac očareným zahral Tristana ešte raz, lebo toto dielo hrať vie, hrá sa s ním, modeluje ho, vytvára vždy nový artefakt. Poslední festivaloví návštevníci odchádzali z chrámu už za tmy a určite pre väčšinu bola atmosféra tohto večera nezabudnuteľná.

24. 07. 2017: Organista István Nagy – umelec, ktorý priťahuje publikum

Organistu Istvána Nagya sprevádza zvláštny jav, priťahuje obecenstvo, je akoby magnetom pre publikum.

Je pravda, že ho zaraďujeme medzi najlepších slovenských cirkevných organistov, hoci nevyhlasujeme, že poznáme všetkých slovenských, no podľa nášho subjektívneho názoru je najlepší. Písali sme o tom už v minulosti a na tomto názore zotrvávame aj teraz. Ak sme pred pár dňami písali o úlohe a postavení cirkevného hudobníka, platí to aj pre I. Nagya s tým, že má veľmi intenzívne sólistické ambície, neustále študuje nový repertoár, koncertuje, učí, je jednoducho ozajstný hudobník. Je tomu už niekoľko rokov dozadu, keď sme ho spoznali v Kremnici, vtedy bol pomáhať registrátorovi Jozefovi Gallovi. Vtedy, počas prestávky využil voľný organ a hral, vtedy sme spoznali jeho muzikálnosť a dobré umelecké cítenie. Niekoľko rokov sme ho nechali dozrieť a potom sme ho pozvali do Kremnice. Bolo to v roku 2013 a bol prekvapením festivalu. Je pravda, že aj teraz počas roka sme sa veľa krát stretávali v Kolárove, kde Nagy pôsobí, analyzovali sme skladby, študovali repertoár, hľadali sme to najoptimálnejšie, čo by organovému umeniu v Kremnici prispelo. Je tiež pravda, že Nagy nikdy nepovedal, že danú skladbu hrať nebude alebo daný detail bude hrať inak. Nagy nikdy neodmietol rady, vždy sa prejavuje nekonečnou snahou umelecky rásť. Kremnické festivalové publikum je veľmi citlivé, neomylne spoznáva skutočné talenty, dobrých umelcov, dobré interpretácie. A možno to je dôvod, prečo Nagy poslucháčov priťahuje. Hrá výborný repertoár, technicky excelentne. A preto bude hrať pred festivalovým publikom už po štvrtý raz. Áno, dobrých umelcov radi privítame aj opakovane, keď sú zárukou umeleckých zážitkov. Mgr. István Nagy bude hrať Gotickú suitu L. Boëllmanna, toto štvorčasťové, poslucháčsky známe dielo istotne predstavovať nemusíme, v strede bude virtuózne Lisztovo Ad nos, ad salutarem undam a na záver výnimočná ukážka organovej transkripcie Wagnerovho Tristana a Isolda. Aj keď sme to doteraz nikdy nepísali, odporúčame vypočuť si tieto diela už pred koncertom, z CD alebo internetu. Pôjde o interpretáciu veľmi závažných diel a príprava na ne môže byť len užitočná.

23. 07. 2017: Mag. Stefan Donner (Viedeň) - po kremnickom debute

So študentmi alebo absolventmi viedenskej Hudobnej univerzity má náš festival čulé kontakty, dlhé roky, predovšetkým z tried profesorov Radulesca, Planyavského i Summeredera. Hlavným dôvodom sú vysoko nastavené umelecké požiadavky tejto školy, viedenskí univerzitní organisti prinášali vždy veľmi dobré umenie, skvelý hráčsky profesionalizmus a ako základ všetkých interpretácií akademizmus, na ktorom sa dalo vždy úspešne stavať. Nejednalo sa vždy o rakúskych organistov, svoje zastúpenie mali adepti organového umenia z Talianska, Španielska, Srbska, zo Slovenska, no prirodzene najviac ich bolo z Rakúska.

Medzi týchto zaraďujeme aj nášho tohoročného hosťa Stefana Donnera, organistu vybaveného spoľahlivou hráčskou technikou, registrovou fantáziou a pre nás dôležitým moderným dramaturgickým cítením, študuje diela, ktoré obohacujú programovú mozaiku, vytvárajú kontrast k tradičným organovým tvorcom počnúc Bachom končiac Messiaenom. Môže sa tak zaradiť do nášho aktuálneho rámca predstavovania vydarených organových transkripcií. Donner hral dve, Griegovu suitu Peer Gynt, nás však najviac zaujala transkripcia Beethovenovej 2. časti z jeho 7. symfónie ( autor transkripcie A. M. Trovato ). Dielo ako celok neprináša mimoriadne technické nároky, skôr vypracovanie množstva vnútorných protihlasov a hlavne klasickú prehľadnosť a jasnosť v tempovom, akordickom a dynamickom výraze. Náročnejší je transkripčný pohľad, kde bohatstvo zmien nástrojových farieb, prenesených do organového znenia určite nie je jednoduché. Farby všetkých nástrojov beethovenosovskej partitúry zneli naozaj dobre, Donner veľmi citlivo narábal s registrami a zaslúžil sa o veľmi úspešné zaradenie tohto diela do našej festivalovej knižnice, v Kremnici znelo po prvý raz. Znaky výrazného profesionalizmu a spomínaného akademizmu niesli interpretácie Regerovej Toccaty a fugy a mol a predovšetkým Guilmantovej Sonáty ( symfónie ) pre organ č.1. Práve tomu, organistami často a nie vždy presvedčivo uvádzanému dielu vrátil Donner presnosť, tempovú vyhranenosť a výraznú registrovú charakterizáciu jednotlivých častí. Mnohí organisti, a nie len oni, veľa hudobníkov, akoby nechcelo rešpektovať, že romantizmus neznamená voľný štýl vo všetkých interpretačných zložkách, ale predovšetkým disciplínu vo výraze a cielenú invenčnosť. Donnerov Guilmant sa príjemne počúval, hral ho s prehľadom, so zrelosťou, kultivovane s jasne špecifikovanými kontrastmi troch častí sonáty, a ak by sme mohli voľne citovať jednu z festivalových návštevničok z Martina, ktorá si priala počuť niečo na pohladenie duše, tak v Donnerovom kremnickom debute našla istotne správne diela a správneho interpreta.

17. 07. 2017: Mag. Stefan Donner (Viedeň) s reprezentatívnym programom

Vystúpenie rakúskeho organistu Mag. Stefana Donnera bude plne korešpondovať s hlavným ideovým zámerom tohoročného festivalu uvádzať slávne organové transkripcie. Hrať bude transkripciu 2. časti Beethovenovej 7. symfónie, veľmi známu časť založenú na ostinátnom variačnom či chaconnovom princípe spracovania hlavnej myšlienky. Druhou trankripciou bude možno ešte známejšia organová úprava suity Peer Gynt E. H. Griega. Okrem týchto organových transkripcií bude hrať veľkú klasiku – Regerovu Toccatu a fugu a mol, opus 80 a Guilmantovu Sonátu č. 1, aj v tomto prípade s mimoriadne známou záverečnou časťou, častokrát hrávanou ako prídavok.

Stefan Donner je absolventom viedenskej Hudobnej univerzity v triede aj u nás známeho Prof. P. Planyavského ( KHO 1999, 2006 ), bývalého organistu Dómu sv. Štefana. Okrem viedenských štúdií Donner absolvoval ročné štipendium Fulbrightovej nadácie v americkom Rochesteri. Ak k tomu pridáme jeho 3. cenu na prestížnej organovej súťaži v Dubline jeho umelecká vizitka bude viac ako pútavá. Mag. Donner bude hrať reprezentatívny program, prináležiaci organistovi koncertného zamerania. Práve takýto pozdvihli náš festival na najvyššiu interpretačnú úroveň a zaradili ho medzi umelecky najhodnotnejšie, predovšetkým v európskom kontexte.

16. 07. 2017: Prof. Rostetter - hudobník s úprimnou výpoveďou a srdcom

Zdá sa nám, akoby spoločnosť nedoceňovala alebo nedávala primeranú vážnosť postaveniu či pozícii cirkevného hudobníka. Pritom akiste ani nevie, čo všetko funkcia cirkevného hudobníka obnáša, aké povinnosti a úlohy má plniť. Nazerajúc nielen z historického hľadiska, ale aj súčasného, cirkevný hudobník by mal byť organista, prípadne aj klavírista, zbormajster, pretože by mal viesť zbor, detský, ale aj dospelých spevákov, mal by byť dirigent, aby orchester pod jeho vedením mohol interpretovať omšové orchestrálne diela. A mal by byť aj učiteľ, aby učil prinajmenšom hudobnú výchovu. Povinností je neúrekom a zdá sa nám, že sa nedajú ani zvládnuť. Ale musíme priznať, že zvládnuť sa dajú, len takýto hudobník musí robiť svoju prácu s nesmiernym nasadením a hlavne so srdcom. Pracuje s ľuďmi a keď do svojej práce nevloží lásku a srdce, svojich žiakov či spolutvorcov, takisto zanietených hudobníkov nepresvedčí. Nedá im argumenty, že ich práca je užitočná, cenná, seba a okolie obohacuje, že je duchovne bohatá. Takýchto cirkevných hudobníkov, akých sme popísali treba hľadať. Nie je ich veľa, svoje poslanie akoby si prinášali z doby možno bachovskej. My sme takého našli, profesora Szilvesztra Rostettera z Veszprému.

Je organistom v tamojšom farskom kostole, vedie zbor detí i dospelých, komponuje, koncertuje a učí. Z jeho hry vyžaruje láska, úprimnosť a srdce. Krásna zvukovosť, výborná zostava diel, zvukové momenty, na aké sa nezabúda. Hra cirkevného hudobníka je na míle vzdialená hre koncertného organistu. Cirkevný hudobník možno nevloží do hry toľko technickej excelentnosti, a naopak koncertný organista častokrát nevloží do hry toľko úprimnosti a srdca, jeho hra je síce plná virtuóznych nuans, ale neraz bez citu a jemnosti záchvevov ľudského srdca. Skúsený umelec veľmi rýchlo spozná koho počúva, kto hrá a aká je jeho umelecká výpoveď. Sme radi, že sme takého citlivého umelca, akým je profesor Rostetter mohli predstaviť, aj takí patria na medzinárodnú umeleckú scénu, prinášajú nesmierne podnetnú náladu, cit pre krásu a umelecké uspokojenie. A to je to najúžasnejšie.

PS.: Len kvôli úplnosti: počuli sme dve mimoriadne poeticky stvárnené Konzolácie F. Liszta, doteraz najpôsobivejšie na našom festivale, plnokrvne hraného Bacha – Toccatu a fugu BWV 565 ako aj Air a s obrovskými dávkami temperamentu a dramatickosti interpretované B-A-C-H a Ad nos.