11. 08. 2015: Upútavka - trochu inak

Na siedmy festivalový koncert by sme vás chceli, milí návštevníci pozvať trochu inak. Nie na záverečný, ale posledný pred jubilejným 20. ročníkom. Náš festival je otvorený európskym i svetovým osobnostiam, a preto aj nasledujúce nedeľné stretnutie s organovým umením akoby symbolicky otvorí nové obzory, budeme počuť organistu z krajiny, ktorá v Kremnici zastúpená ešte nebola. Prof. Humberto Salvagnin pochádza z Brazílie a momentálne pôsobí vo švajčiarskej Ženeve. Oba tieto fakty sú pre nás mimoriadne dôležité, pretože poznávať juhoamerické hudobné umenie znamená poznávať hodnoty, ktoré sú u nás žiaľ pre mnohých neznáme, no vo svete sú bezprecedentne akceptované. Či sa jedná o Brazíliu, Argentínu alebo Venezuelu, hudobné umenie týchto krajín je excelentné a aj na našom prvom koncerte Róberta Kovacsa sme spomenuli, že hráva s Viedenskými filharmonikmi, keď ich diriguje Gustavo Dudamel, slávny venezuelský dirigent, hudobný riaditeľ Los Angeles Philharmonic. Áno, jeden z najslávnejších svetových orchestrov má za šéfa Juhoameričana. Rovnako druhý fakt je pre nás dôležitý, a to, že Prof. Salvagnin prichádza zo Ženevy. Práve tam je totiž jedna z najlepších organových škôl a pôsobil tam Lionel Rogg ( KHO 2004), top organista svetového významu. Ak práve v tomto meste angažovali nášho brazílskeho hosťa, znamená to predovšetkým ocenenie jeho umeleckých kvalít a organového majstrovstva. V Kremnici bude hrať ukážky brazílskej tvorby, ale aj Ad nos, ad salutarem undam Franza Liszta, dielo u nášho festivalového publika veľmi obľúbené. Siedmy festivalový koncert bude tak trochu atraktívny, ale nechceli by sme, aby fenomén atraktivity bol na prvom mieste. Na prvom mieste musí stáť špičkové organové umenie, interpretačné i kompozičné a boli by sme veľmi radi, keby ste pozvánku na koncert nášho brazílskeho hosťa takto prijali.

Prof. Salvagnin priletí zo Ženevy. A tak ako minulý týždeň, aj v jeho prípade letecká spoločnosť zmenila letové časy a do Viedne priletí namiesto o 17. hodine až večer o 19.55. Nasledovať bude cesta autobusom do Bratislavy s príchodom o 21.30, kde pod Mostom SNP nášho brazílskeho hosťa privítame.

V danom čase už nie je možný transfer do Kremnice, a tak v blízkom hoteli prespí a ráno bude pokračovať autobusom a taxi do Kremnice. Spomínanou zmenou príletu do Viedne sa cesta do Kremnice predĺži, ako keby cestoval z Brazílie. Nuž ale verme, že touto komplikáciou sa naopak zvýši napätie umeleckej tvorby a podobne ako Prof. Viccardi, ktorý pripravil excelentný koncert aj Humberto Salvagnin prekvapí publikum v tom najlepšom slova zmysle.

10. 08. 2015: Naša reflexia VI – Enrico Viccardi

Skúsenosť, skúsenosť a ešte raz skúsenosť. A k tomu obrovská pedagogická a koncertná prax. Toto všetko tvorí pridanú hodnotu umeleckej osobnosti Prof. Enrica Viccardiho.

V jeho prípade ako keby všetko na seba nadväzovalo a zapadalo do seba. Hral štyri odlišné diela, zameraním, dobou vzniku a štýlom, Bacha, Guilmanta, Respighiho a Rheinbergera. Napriek tomu, že všetci štyria skladatelia sú historickými veličinami, na našom festivalovom koncerte z nich spravil obrovské veličiny. Dikciou hudobných myšlienok, zreteľným a jasným registrovým odlíšením i tempovými kontrastami. Závažné hlavné myšlienky, spolu so širokou akordickou štruktúrou zostali pregnatne formulované, pomalé nezostali rozvláčne, rýchle mali neskutočnú dynamiku. Napätie v napredovaní, pulzácii a drobnom motorickom pohybe. Iste, nad interpretáciami Prof. Viccardiho by sa dalo dlho uvažovať, ale jedno zostáva nadovšetko faktom: interpretované diela už odprednášal a naučil mnohých organistov, prístup k interpretáciam a vnútorné analýzy má teda dobre premyslené a zdôvodnené. A ak tieto fenomény vloží do vlastnej interpretácie, tá musí byť presvedčivá, umelecky výrazná a vo Viccardiho prípade fantazijne naozaj bohatá. Hovorme ale konkrétne: Viccardiho Bach bol bez experimentov, s krásne jemnými ozdobami, tempovými kontrastami, a hlavne zreteľne diferencovaný v sopránovej a pedálovej štruktúre.. Jeho fuga bol vycizelovaný kontrapunktický tvar, kompaktný, s citom pôsobivo uzavretý. Guilmant bol zase voľnejší, farebne bohato registrovaný, no s mierou primeranou dobe vzniku. Aj romantizmus má svoje hranice a Viccardi z Guilmantovej Sonaty spravil skutočný sonátový cyklus, čo je v hudobnom umení forma s najvyššou vážnosťou. Respighiho bachovská transkripcia bola malým, no nadovšetko citlivým prechodom ku veľkej sonáte J. G. Rheinbergera. Náš subjektívny názor by na prvé miesto položil štýlové odlíšenie diel a na druhé miesto naozaj hodnotný osobnostný vklad. Vklad umeleckej fantázie, organovej zručnosti a vklad vyhranených interpretačných názorov. A len tak na okraj: o niekoľko riadkov nižšie sme spomínali M. Radulesca, profesora, z ktorého triedy vychádzali excelentní študenti. A Enrico Viccardi bol tiež v jeho triede, takže našu úvahu o Viccardiho festivalovom debute môžeme týmto uzavrieť s jednoznačným záverom.

No treba dodať, že naše vnímavé publikum sympatie k interpretáciám talianskeho organistu veľmi náležite ocenilo. A aby sme boli úplní: Viccardi pridával – Scarlattiho Variácie - a to bol jednoducho skvôst.

04. 08. 2015: Pred príchodom Prof. Enrica Viccardiho

Tento rok ako by sme mali bachovský deficit, teda čo sa týka originálnych, neupravovaných diel J. S. Bacha. Nuž a kto by ho mal hrať, keď nie náš reprezentant profesorského statusu Prof. Enrico Viccardi z Talianska. Hrať bude veľký Bachov opus BWV 564 – Toccata, Adagio a Fuga a ten vystrieda jedno z najhranejších diel organovej literatúry Sonata č. 1 F.- A. Guilmanta. Upozorniť by sme chceli aj na veľmi pôsobivú Respighiho úpravu Bachovho chorálu "Ich hab mein Sach Gott heimgestellt". No a záver programu je typicky akademický, profesorský – Sonata č. 16 J. G. Rheinbergera. Tento program sme s profesorom Viccardim zostavovali pomerne dlho a treba jednoznačne povedať, že ide o závažný, obsahovo nesmierne bohatý, kontrastný, no poslucháčsky vďačný program.

Profesor Viccardi pricestuje z Milána. Pôvodne mal letieť priamo do Viedne, no aby to nemal až tak jednoduché, aerolínie mu zrušili dávno zarezervovaný let a nahradili iným, a to z Milána do Ríma a až potom z Ríma do Viedne. Že by sa jednalo o priamu cestu do Kremnice, ťažko povedať, a preto príde do Bratislavy až večer a do Kremnice sa dostane taxíkom zo Žiaru nad Hronom krátko pred polnocou.

Enrico Viccardi pricestoval. Pred odchodom do Kremnice sme spolu strávili veľmi príjemnú trištvrte hodinu. Profesor sa prejavil ako veľmi rozhľadený umelec, rozprával o svojich majstrovských kurzoch, ale aj tom, že z Milána cez Rím do Viedne letel s nami s toľko spomínaným viedenským profesorom M. Radulescom, ktorého tak isto postihla zmena letu pri návrate zo svojho milánskeho koncertu, podobne ako nášho hosťa.

Profesorské koncerty majú u nás v Kremnici dlhú tradíciu, spomeňme len ilustračne H. Fagiusa, P. Planyavského, J. D. Christie, J. Palúra či P. D. Perettiho, všetkých naozaj nemožno vymenovať a rovnako zabudnúť na našich Dr. Klindu, I. Sokola a J. V. Michalka. Všetky niesli v sebe akúsi vážnosť, dlhoročnú skúsenosť, akoby pripomínali, že práve z ich tried vyšli dnešní mladí virtuózi, ktorí si už dnes v Kremnici budujú svoje poslucháčske zázemie, umeleckú pozíciu a koniec-koncov kariéru. Prof. Viccardi bude hrať na našom festivale veľký program, tak ako v minulosti jeho kolegovia.

Na víkend predpovede počasia znova avizujú vysoké teploty. Vo festivalovom kostole sv. Kataríny je veľmi príjemných 21° C, no chceli by sme požiadať ct. návštevníkov, aby si naplánovali príchod do hradného areálu včas, najlepšie nami odporúčanou Severnou bránou. Pre prípad nevoľnosti bude znovu pripravená minerálna voda a studená obyčajná voda, bude však o mnoho príjemnejšie prísť o niečo skôr, poprezerať si hrad a vyhliadku na Kremnicu a potom v pokoji sa započúvať do jedinečnej organovej hudby.

03. 08. 2015: Naša reflexia V – Ernst Wally

Magister Ernst Wally, náš nedeľňajší hosť, titulárny organista Dómu sv. Štefana vo Viedni je nesmierne pohotový, technicky výborne erudovaný a skúsený organista.

Naviac časovo mimoriadne vyťažený, odohráva 5 bohoslužieb v pracovné dni a 3 veľké nedeľné bohoslužby za mesiac a navyše mimoriadne bohoslužby počas veľkých cirkevných sviatkov. Táto naozaj intenzívna organová prax je na Wallyho hre poznať, výber vhodných skladieb má vopred starostlivo pripravený, bleskovo vie mať naregistrované a musí byť pripravený v presne danom okamihu nadviazať na bohoslužobnú ceremóniu slúžiaceho kňaza. Každú jednu z interpretovaných skladieb, minimálne časť z nich, sme si vedeli živo predstaviť ako súčasť bohoslužby, ako veľmi hodnotnú, umelecky presvedčivú súčasť bohoslužby. Ernst Wally je pod neustálou kontrolou, jeho chrám v centre Viedne denno-denne navštevujú tisíce veriacich i turistov, ktorí ak zavítajú do Dómu v čase omše prvoplánovo vnímajú okrem vizuálnych, výtvarných artefaktov zvukový, organový prejav. Poväčšine je to teda hra nášho Ernsta Wallyho, ktorého takto, dívajúc sa na vec z nadhľadu, museli už počuť naozaj tisíce, či desaťtisíce návštevníkov jeho Dómu. Pravdu-povediac, až s odstupom času si uvedomujeme, že na našom tohoročnom festivale účinovali dvaja výborní cirkevní organisti: István Nagy, z malého mestečka, hrajúci na malom organe pre 50 až 100 veriacich a Ernst Wally, z veľkomesta, hrajúci na veľkom koncertnom organe. Oboch spája viera, ochota prinášať obetu pri bohoslužbe, u každého prirodzene podľa miestnych množností. I. Nagy hral populárnejší program, E. Wally klasickejšie ladený, väčšinou francúzskej proveniencie. Zaujímavá bola Suita kanadského skladateľa Denisa Bédarda i Sonáta Rudolfa Bibla, významného viedenského organistu, hrajúceho okrem iných kostolov aj v Dóme sv. Štefana.

Ernst Wally hral na kremnickom festivale už niekoľkokrát a nikdy nesklamal. Je jedným z umelcov, ktorí nám vždy spoľahlivo prinesú európsky orientované, profesionálne etablované organové umenie. A naviac, je to umelec, ktorého vizitka je zastrešená prominentnou chrámovou pozíciou a samozrejme vynikajúcim vzdelaním.

31. 07. 2015: Ernst Wally z Dómu sv. Štefana vo Viedni

Hneď pri vzniku festivalu sme jasne deklarovali myšlienku, že prioritné miesto budú mať u nás organisti veľkých chrámov a katedrál. Hlavne preto, že duchovné prostredie, zvyčajne výborná akustika a dobré organy mali rozhodujúcu úlohu pri rozvoji organového umenia, interpretáciách, konštrukcii nových nástrojov i skladbách. Nemusíme mať na mysli len Bacha, Liszta alebo veľkých parížskych organistov, ale pohľad môžeme zamerať na súčasnosť, na katedrálnych organistov, ktorí už hrali v Kremnici. Spomeňme Petra Planyavského z Dómu sv. Štefana vo Viedni, Johna Scotta z Katedrály sv. Pavla v Londýne, Josefa Kšicu z pražskej hradčianskej Katedrály, Ludwiga Rückedeschela z Katedrály v Passau, Thomasa Nippa z najväčšieho chrámu v Lichtensteine či nášho stáleho hosťa z vatikánskych chrámov Gianluca Libertucciho. Zoznam nie je úplný, stále sa mení a aj mladí ambiciózni organisti vo svojich nových pôsobiskách zohrávajú okrem svojho duchovného poslania aj veľmi záslužnú umeleckú činnosť. Ernst Wally nadväzuje na túto našu tradíciu, poznáme ho od jeho štúdií na viedenskej Hudobnej univerzite u Prof. Radulesca a je preto prirodzené, že do Kremnice znovu príde. Tentoraz už ako titulárny organista Dómu sv. Štefana vo Viedni, čo je jeden z najvyšších postov, aký môže mať organista v Rakúsku. Áno, cieľavedomou prácou, štúdiom, duchovnou obetou a vierou sa dopracoval k umeleckej pozícii európskeho významu.

Tentoraz prinášame našu zvyčajnú dokumentárnu fotografiu v akomsi zvláštnom vydaní – bez organistu. Napriek tomu, že náš rakúsky hosť mal v Bratislave 25 minút na prestup, z dôvodu veľkých obchádzok na ceste z Viedne do Hainburgu a iste aj z dôvodu množstva cestujúcich, viedenský autobus mal meškanie 24 minút. A tak do autobusu smerujúceho do Kremnice nastúpil v posledných sekundách pred odchodom a na obvyklé privítanie a pekný záber tak nebol samozrejme čas, iba na odchádzajúci autobus. Nuž ale aj takýto zhon a stres v cestovaní patria k umeleckej profesii a ak by sme mali byť poverčiví, nech je to predzvesť dobrého koncertu.

27. 07. 2015: Naša reflexia IV – Gabriele Marinoni

Dnes budeme referovať o vystúpení talianskeho organistu Gabriele Marinoniho. Prinieslo toľko dojmov, že naše myšlienky budú trochu poprehadzované, vopred sa za to ospravedlňujeme.

Najprv trochu laický pohľad: zdalo sa, ako keby koncert trval 20 minút, tak rýchlo ubehol, no v skutočnosti mal viac než 65 minút čistej hudby. Druhá zvláštnosť: koncert prebehol bez potlesku, až po záverečnom diele, čo je u nás v Kremnici nezvyčajné. Naše vyspelé publikum netlieska medzi časťami, ale po kompletných dielach áno. Tentoraz však zostalo zaskočené, naozaj mimoriadne sústredenou organovou hrou, do detailu vypracovanou štýlovou registráciou i analytickým pohľadom na interpretované diela. Iste, nie v každej skladbe možno spoznať záver, častokrát býva otvorený, no napríklad v Lisztovej v transkripcii Bachovej Fugy i v známych Variáciách Weinen, Klagen je záver jednoznačný, no napriek tomu publikum nechcelo vstupovať do Marinoniho interpretácií.

Náš pohľad na koncert je teda nasledujúci: pôvodne mal Marinoni hrať iný program a až zhruba 3 mesiace pred koncertom nás oslovil s programom uvedeným na podstránke Programy. Trochu sme sa ho obávali, pretože Lisztove diela majú veľakrát dlhé, nemotivické úseky, ktoré môžu byť pre dnešného dynamického poslucháča zdĺhavé. Skutočný priebeh sme opísali v prvej vete druhého odstavca. Samotný program mal tématické ohraničenie zašifrované v názve Hudba F. Liszta: Medzi náboženstvom a svetskosťou, no hlavnou podstatou bol Lisztov pohľad a názor na obraz organovej hudby, kontrast medzi mohutnou akordickou hudbou a jednolinkovou melódiou, zreteľnou dynamickou gradáciou alebo degradáciou a to všetko popreplietané vloženou lisztovskou virtuozitou, pretože tá je v jeho inštrumentálnych dielach častokrát dominantná. S takýmito atribútmi hral teda Marinoni Lisztovu úpravu Bachovej Fugy, bachovského zboru, názvy ani nie sú dôležité, skôr fakt ako si vedel Marinoni vytvoriť jednotný interpretačný štýl a nájsť optimálne tempá. Jeho lisztovský Bach bol osviežujúci pohľad na barokovú hudbu, znel zvukovo mohutnejšie, v kontraste baroka a romantizmu naozaj modernejšie. S inou problematikou sa Marinoni vyrovnával vo vlastných dielach F. Liszta, Sixtínska kaplnka a Weinen, Klagen sú založené prevažne na variačných postupoch a tu Marinoni s nemeckou presnosťou, brilanciou a noblesou vytvoril z interpretácií veľké gradačné postupy, naozaj mohutné, ktoré tak ako sme napísali v úvode, ako by publikum zhypnotizovali v nemom počúvaní hudby. Za interpretačný vrchol považujeme Ad nos, ad salutarem undam, ktoré Marinoni pripravil naozaj osobito. Dielo vznikalo za dlhodobého pôsobenia Liszta v katedrále v nemeckom v Merseburgu a Marinoni ho pripravil tak, aby registrácia bola v intenciách dispozície merseburského organu. Hral teda bez španielskych trubiek, gradácie vytváral umnými registrovými kombináciami a prispel aj neobyčajne pôsobivým vlastným vkladom, na základe veľmi detailnej analýzy formového tvaru diela, až do najmenších úsekov, vytváral akési napäťové pauzy, po ktorých prichádzala vždy nová hudba alebo nová dynamika jednoducho kontrast a interpretácia mala tak nesmierne účinný ťah, dynamiku a spád. Za nás vyslovíme názor, že takto kompaktne interpretované Ad nos sme v Kremnici za 19 rokov ešte nepočuli a nečudovali sme sa, že po Ad nos prišiel nielen obrovský potlesk, ale aj hlasité výkriky súhlasu. Na záver chceme zosumarizovať náš pohľad na Gabriele Marinoniho: je to umelec zo severného Talianska, ktorý ale už niekoľko rokov pôsobí v Stuttgarte. Je stále študentom Dr. Lohmanna, no na západoeurópskych umeleckých univerzitách je to inak než u nás, študuje sa dlhšie, je ale najdôležitejšie, že má k dispozícii výborné organy, je stále pod dohľadom prominentného profesora a pôsobí v prostredí obrovskej konkurencie. Takto vyrástol z Marinoniho skvelý organista, s talianskymi koreňmi, no nemeckou precíznosťou, umeleckou disciplínou a obrovskými vedomosťami.

Pre nás autorov kremnického festivalu je Marinoni jeden z umeleckých pilierov, ku ktorým ostatných nielen prirovnávame, ale kladieme si ich ako vzor. Jeho majstrovstvo ale znamená aj akýsi umelecký základ interpretácií, nesmierne vysoký, ktorý kremnický festival kladie na maximálne hodnotnú európsku priečku. Gabriele Marinoni náš názor veľmi dobre pozná, a preto pristupoval ku kremnickému festivalovému recitálu s takým rešpektom, zodpovednosťou a iste aj úctou.

21. 07. 2015: Ešte o koncerte transkripcií / G. Marinoni pricestoval

Aj náš festival, tak klasicky až konzervatívne orientovaný si môže z času načas dovoliť malý úlet v podobe voľnejšie komponovanej programovej skladby. O to viac, že poslucháči majú radi dobre napísané transkripcie, čerpajúce zo známych, no históriou dostatočne overených skladieb. Luskáčik, Peer Gynt i Chačaturjan boli ozajstným oživením programu a ak k tomu pridáme prídavkových Šostakoviča a Beatles, tak naozaj sme otázku, či Beatles bola programová improvizácia aj očakávali. Nie, na našom festivale je všetko vopred veľmi starostlivo pripravované, u Čajkovského a Griega sme zvažovali počet častí, ktoré by sme zo suít vybrali. Samozrejme vybrali sme také, ktoré boli navzájom tempovo, farebne i náladou kontrastné a hlavne v organovej verzii čo najlepšie znejúce. Pôvodne mal byť na programe aj slávny Šostakovičov Valčík č. 2 pre salónny orchester, ten sme ale po záverečnom Šabľovom tanci presunuli až do poprogramovej časti. No a Because, to bolo tajné prekvapenie, verzia pre organ sa u nás ešte nehrala a notový materiál sme kupovali až v USA. S programom sme sa chceli pohrať, keď už má byť zvláštny, tak nech všetkými dielami, no s dodržaním najvyšších umelecko-estetických kritérií. Teraz, s miernym odstupom času aj sami hodnotíme túto programovú štruktúru a neľutujeme. Program mal obrovskú gradáciu, a to napriek tomu, že záverečné Because končilo v ozajstnom pianissime. Ak sa s týmito našimi myšlienkovými postupmi stotožňuje publikum, to ktoré bolo prítomné vo festivalovom kostole sv. Kataríny, potom sme naozaj radi. Bezprostredné reakcie boli naozaj spontánne a vyjadrovali spokojnosť s interpretáciami organistu i samotnými skladbami.

S organistom Gabriele Marinonim, laureátom organovej súťaže vo Vaduze sme sa v Kremnici už stretli. Tento absolvent prestížnej Vysokej školy v Stuttgarte ( Prof. Dr. Lohmann ) nás prinavráti do našich zvyklostí, ku dielam, ktoré majú zásadný význam v organovej histórii. Prinavráti nás k lisztovskému programu, ktorý poukáže na osobitosť Franza Liszta, jeho tvorbu s cirkevným i svetským podtextom. Sám Marinoni nazval program Medzi náboženstvom a svetskosťou a chcel tým vyjadriť, že prvoradým prvkom pri tvorbe programu boli životné postoje Franza Liszta, náboženské presvedčenie i bežné ľudské názory. Marinoni týmto vyjadruje aj niečo iné, a to, že ak programová téma mu je prioritná, tak naplno, nehľadiac na obrovské technické nároky, do interpretácii bude vkladať svoju virtuozitu, fantáziu a umelecký cit, v miere väčšej než by prináležala bežnému organovému koncertu.

Gabriele Marinoni pricestoval v piatok ráno letecky zo Stuttgartu do Viedne a potom pokračoval autobusom cez Bratislavu do Kremnice.

Privítali sme ho v Bratislave, počas 11 minútovej prestávky a prestupe z viedenského autobusu do žiarského sme ho informovali o organizačných detailoch, ktoré bude v Kremnici potrebovať. Gabriele Marinoni na nás znovu zapôsobil tak ako sme ho vždy poznali, skromný až plachý umelec, prichádzajúci z liahne najlepších organistov. Na jeho vystúpenie sa skutočne tešíme.

20. 07. 2015: Naša reflexia III – Ján Bulla a István Nagy

Nebolo vôbec úmyslom autorov festivalu včleniť do veľkého festivalu Kremnický hradný organ akýsi podfestival – prehliadku mladých slovenských organových talentov, ak by sme ale vetu formulovali, že hľadáme výrazné slovenské organové talenty, takéto tvrdenie prijmeme. Mária Budáčová je už svetobežníčka, v Kremnici hrala výborne minulý rok a aj minulý týždeň, ale o nej sme už písali. Tretí festivalový koncert hrali Ján Bulla a István Nagy.

Bulla pôsobí na festivale ako registrátor a záložný organista, tentoraz dostal príležitosť hrať veľkú Gotickú symfóniu Ch.- M. Widora. Kremnický koncertný organ prináša každému organistovi možnosť miešania množstva farieb a vďaka vynikajúcej akustike predstaviť aj svoju prstovú i pedálovú virtuozitu, pretože kremnická hradná akustika tlmočí všetky hudobné prejavy jasne, zrozumiteľne a neskreslene. Pre Jána Bullu bola interpretácia Widorovho diela súčasne príležitosť i poznanie ako znie monumentálny Widorov opus na excelentnom kremnickom organe, jedinečnosť kombinácií jednotlivých registrov je totiž na každom organe iná a jediná možnosť ako ich spoznať je vlastná interpretácia.

István Nagy už odohral na kremnickom festivale dva veľké programy, teraz hral polrecitál, programovo zložený z transkripcií. Tri časti z baletu Luskáčik P. I. Čajkovského priniesli naozaj pôsobivú melodiku, ale aj registrovú bohatosť kombinovanú s výraznými rytmickými motivickými prvkami. Už tu Nagy naznačoval, že romantická zvukomalebnosť mu je blízka, že sa rád s ňou hrá a modeluje ju. Určite nie neúspešne, no publikum najviac akceptovalo Griegovu suitu Peer Gynt, ktorú hral Nagy naozaj výborne. Či to bola úvodná časť Ráno alebo vynikajúco tempovo a farebne vymodelovaná smútočná hudba Aasina smrť alebo záverečný Anitrin tanec. V smútočnej hudbe vybudoval krásne zvukové kontrasty, inokedy zase gradácie alebo záverečný ústup do úplného pianissima. Rovnako z Anitrinho tanca sršala pravá tanečnosť a ozajstný temperament. István Nagy hral Griega s veľkou fantáziou, invenciou a povestnou iskrou, ktorá robí umenie umením, ktorá nám tak často chýba u v súčasnosti tak preferovanej virtuozite. Záver Nagyovho vystúpenia patril Chačaturjanovmu Valčíku z baletu Maškaráda a Šabľovému tancu z baletu Gajané. István Nagy jednoznačne zaujal a získal si publikum. Tomu musel zahrať prídavok – Šostakovičov Valčík č. 2. A keď už publikum odchádzalo, tým menejnáhlivým zahral transkripciu beatlesovskej piesne Because. Vtedy si už získal publikum naplno, to si žiadalo CD nahrávky a možno aj ďalší prídavok.

Živý a bezprostredný kontakt a spontánne reakcie publika s umelcom sa stali skutočnosťou a boli by sme veľmi neúprimní, keby sme o mimoriadnej atmosfére na tomto koncerte nenapísali.

Organistu Mgr. Istvána Nagya sme predstavovali tri roky, dúfame, že nie zbytočne, ako našu predstavu vynikajúceho cirkevného organistu. István Nagy pôsobí v Kolárove a veríme, že si tamojší farníci vážia akého majú skvelého organistu, pretože by bol ozdobou nie jedného väčšieho chrámu v Nitre či Bratislave. Vieme si predstaviť jeho nedeľné či sviatočné citlivo sprevádzané omše s veľkým, pôsobivým, virtuózno-výrazovým postludiom, ktoré vždy znamenalo základ pri rozvoji organového umenia. Pre nás je ale nateraz najdôležitejšie, že nášmu festivalu pridal osobitne zostaveným programom nemalý umelecký kredit a že návštevníci odchádzali po jeho interpretáciách z kremnického chrámu nadšení.