Označenie „záložný“ alebo „pohotovostný“ organista, v angličtine skrytý „cover“ organista, spevák, umelec sa viac využíva v Spojených štátoch amerických než v Európe. Dôvodom je vysoká vyťaženosť umelcov a komplikovaná doprava vyplývajúca z veľkých vzdialeností. Hoci festival Kremnický hradný organ nie je taká obrovská ustanovizeň ako napríklad Metropolitná opera v New Yorku, kde cover obsadenia sú takmer pravidlom, isté problémy a ich riešenia máme podobné. V našom prípade môže byť obrovským problémom nahradiť koncertného organistu, ktorého postihla náhla zdravotná indispozícia, prípadne sa vyskytli dopravné ťažkosti alebo akékoľvek iné okolnosti brániace pricestovať do Kremnice. Dobre hrajúci koncertní organisti majú totiž letné termíny nadlho vopred obsadené a angažovať excelentného umelca v júli a v auguste krátko pred koncertom môže byť len vecou náhody. Preto festival Kremnický hradný organ angažoval pohotovostného organistu, ktorý v prípade nutnosti bude pripravený odohrať festivalový koncert. Aj keď s iným programom, no rovnako umelecky náročný. Festivalovým návštevníkom tak zachová príležitosť počuť jedinečný kremnický organ, spoznať akustiku, prostredie a festivalovú atmosféru v kostole sv. Kataríny. Pretože je výhodou, aby pohotovostný organista poznal kremnický organ a bol v dosahu Kremnice, pre tohoročný festival dostal príležitosť organista Ján Bulla, študujúci záverečné semestre organovej hry na VŠMU, príležitostne registrujúci na našom festivale, naviac pochádzajúci z Banskej Bystrice.   

Náš festival vo svojej 17 ročnej histórii využil alternujúceho organistu len raz, v roku 2000 zraneného rakúskeho organistu nahradil Tomáš Gál a tesne pred využitím krízového postupu bolo vystúpenie Kenta Tritla z New Yorku v roku 2011, príčinou boli problémy s dopravou na trase do Európy. Pretože Prof. Tritle nebol v tom čase v Európe a cestoval na jediný koncert do Kremnice z New Yorku, úlohu záložnej organistky mala vtedy maďarská organistka Mónika Kecskés. Festival Kremnický hradný organ má veľmi podrobne a prísne nastavený manuál kontaktu a dopravného zabezpečenia pre hosťujúcich organistov, zahŕňajúci v sebe detaily ako strata batožiny, zmeškanie alebo zrušenie letu. So stratenou batožinou sme sa stretli už niekoľko krát, rovnako aj so zrušenými letmi, nastúpením do nesprávneho vlaku, vystúpením z autobusu v nesprávnom meste či nejazdiacimi vlakmi (!), no verme, že Ján Bulla nebude musieť predstaviť svoje umenie na základe spomenutých epizód. Príležitosť ale určite dostane v budúcnosti v hlavnej zostave organistov.

Po prvý raz sme sa Gianlucom stretli v nemeckej Fulde, kde v tamojšej katedrále mal recitál. Navzájom sme sa predstavili a predniesli svoje poslanie, Gianluca ako profesor a vatikánsky organista, my ako autori organového festivalu s ambíciou excelentnosti v poznaní známych katedrálnych i mladých perspektívnych organistov. Od času nášho prvého stretnutia vo Fulde vládne medzi nami úcta a vzájomný rešpekt. S Prof. Libertuccim sme už pripravili niekoľko koncertov a či už ide o naše stretnutia v Kremnici alebo bezpočetne krát v Ríme, vždy dominuje osobnostný rešpekt, Gianlucova charizma a z našej strany to najdôležitejšie – dôvera v Gianlucovo organové majstrovstvo.

Koncert Móniky Kecskés a László Deáka vnímame ako ich spoločný koncert. Nie ako koncert organistu a registrátora, ale organistu, ktorý využíva manuály a pedály a druhého organistu, ktorého poľom realizácie sú ovládače farebných registrov.

Obaja vložili do interpretácií svoj osobnostný vklad v podobe majstrovstva, fantázie a schopnosti spolupracovať s partnerom. V tomto bol koncert naozaj výnimočný, pretože charakter takejto spolupráce sme doteraz na festivale nemali. Už v predchádzajúcich textoch sme písali, že Mónika je veľmi zručná organistka a zbormajsterka a László renomovaný, medzinárodne oceňovaný umelec. Program, ktorý si pripravila Mónika bol zameraný na Césara Francka, bol teda monoautorský. To prinášalo isté riziká, ktorým sa iní organisti snažia vyhýbať a vkladajú preto do programov kontrastných autorov. V tomto prípade to nebolo nutné, pretože Mónika Kecskés veľmi solídne zvládla štýlotvorné, artikulačné a dynamické požiadavky franckovského programu a samotnú tvorbu registrových kombinácií, a teda farebnej mozaiky prenechala Lászlovi Deákovi. No a tu, na druhom leveli tvorby interpretácií bol vo svojom živle László. V jednej ruke mal paletu farieb a v druhej veľký štetec. Akoby učeň čarodej miešal raz jemné odtiene, inokedy sýte zvukomalebné, z času načas slávnostné, španielskotrumpetovské, jednoducho fantáziu uvoľnil skutočne naplno. A miešal veľmi intenzívne, že niekedy veľká paleta farieb Móniku rozkývala, samozrejme, že všetko v medziach únosnosti. Vznikla tak situácia,  ktorá v bežnej kremnickej organovej praxi je nezvyčajná, jeden organista zabezpečí interpretáciu notového textu, druhý registre, častokrát spontánne a improvizačne. V tomto vidíme jedinečnosť a výnimočnosť vystúpenia dvoch organových majstrov z Budapešti, umeleckých partnerov, manželov, ale aj veľkých priateľov a priaznivcov nášho festivalu.

Mónika Kecskés a László Deák výsostne umelecky a dôstojne uzavreli tohoročný festival, odprezentovali bohatú tradíciu maďarského organového umenia a odprezentovali seba, ako veľké umelecké osobnosti.