05. 08. 2018: Giovanni Petrone II

Napriek tomu, že festival Kremnický hradný organ už predstavil organistov z mnohých častí Talianska, od Sardínie cez Rím, Miláno, Torino po Bolzano, každý nový organista je pre nás očakávaním a príležitosťou porovnávania. Posledné roky však prinášajú talianski organisti do Kremnice mimoriadne umelecké kvality, ktorých pôvod je rôzny. Keď po roku 2004 Alessio Corti po kremnickom debute bol menovaný za nasledovníka slávneho Lionela Rogga na Vysokej škole v Ženeve, bolo to ozajstným prekvapením. Keď sme si na súťaži vo Vaduze našli Gabriele Marinoniho, ktorý postupne preberá organové predmety na prestížnej Vysokej škole v Stuttgarte po profesorovi Lohmannovi, bolo to už menšie prekvapenie, pretože sme už poznali jeho talent, ctižiadostivosť a snahu vyrovnať sa s najlepšími. Keď sme teraz pozvali Giovanni Petroneho, o úspechu sme už nepochybovali, pretože prichádza z triedy Pier Damiana Perettiho na Univerzite vo Viedni a z jeho triedy vychádzajú takmer vždy excelentní absolventi. Giovanni Petrone ma vynikajúce technické dispozície, spoľahlivú pedálovú techniku, v každom takte upútava vlastnou fantáziou a invenciou. Je to jednoducho skvelý hudobník, s výborným vzdelaním, ktorý prešiel tvrdou školou konkurencie vo Viedni.

Vie ako naregistrovať Regera, jeho registrácia Francka bola krásne autentická podľa parížskeho zvukovo-registrového ideálu, navyše s pôsobivou tvorivou agogikou, no a interpretácia Gotickej suity Léone Boëllmanna bola jedna z najpútavejších, aké kedy v Kremnici odzneli. Naviac, a to sme Petronemu pripomenuli, má mimoriadne pôsobivo vypracovanú tempovo-dynamicky-registrovú koncepciu, podľa nášho názoru a poznania, porovnateľnú s tými najlepšími, ktoré možno v histórii interpretácií nájsť. Petroneho Gotická suita hraná v Kremnici bola skvost, na rozdiel od mnohých organistov, ktorí toto dielo podceňujú. Ako teda zhodnotiť Petroneho debut v Kremnici ? Je to výborne pripravený platný európsky organista, pripravený hrať so cťou v akejkoľvek metropole či organovom chráme. Pre nás je najdôležitejšie, že aktuálny kremnický festival obohatil a publiku pripravil pamätihodné interpretácie.

03. 08. 2018: Počasie

Terajšie vysoké teploty ovzdušia zasiahli aj vždy o niečo chladnejšiu Kremnicu. Nedá sa povedať, že by to bolo pre nás nezvyčajné, už v minulosti vplyvom vysokých teplôt na stabilitu koľajníc bol ohrozený príchod docentky Kecskés z Budapešti. Na druhej strane, všetci, ktorí pracujú s umením musia aj s takýmito okolnosťami počítať a pripraviť sa na ne. Sme radi, že čoraz viac návštevníkov prichádza na hrad zadným vchodom, cez tzv. Severnú bránu, je to pohodlnejšie a v týchto horúcich dňoch dvojnásobne. Častejší návštevníci festivalu vedia, že so začiatkom koncertu vždy podľa možností počkáme, aby každý mohol pokojne prísť a usadiť sa na vyhovujúcom mieste. V týchto horúcich dňoch by sme ale chceli požiadať všetkých, aby na hrad prichádzali o niečo skôr, aby sa vyhli stresu a ťažkostiam z vysokých teplôt. Službukonajúci pracovníci majú pripravenú pre prípad potreby minerálku a chladnú vodu, pekná hudba je však predsa len najkrajšia vtedy, keď sa vníma bez starostí a v pohode. Hradné nádvorie je otvorené od 18.30, očakávame vás.

30. 07. 2018: Giovanni Petrone I

Magister Giovanni Petrone prichádza z Ríma. Študoval ale vo Viedni u profesora Pier Damiano Perettiho (KHO 2002), nasledovníka snáď najslávnejšieho európskeho organového profesora Michaela Radulesca na viedenskej Hudobnej univerzite. Samozrejme, zúčastnil sa viacerých súťaží a majstrovských kurzov, nás však najviac zaujala jeho organová účasť počas návštevy pápeža Benedikta XVI. Baziliky vo Volto Santo di Manopello, kde v tom čase pôsobil. Je to jeden z možných vrcholov hudobno-liturgického pôsobenia cirkevného organistu byť aktívne účastný bohoslužby sv. Otca.

Petrone bude hrať pôsobivý program: po výraznej, bohato akordickej Introdukcii a passacaglii Maxa Regera bude nasledovať jemná spojka v podobe Prelúdia, fúgy a variácie C. Francka smerujúca ku dvom chorálom ( č.1 a č.2 ) Césara Francka. Záver kremnického debutu Mag. Petroneho bude tvoriť Gotická suita Léona Boëllmanna s gradujúcou toccatou vo finále suity, dielo dôverne známe kremnickému publiku.

Giovanni Petrone priletí vo štvrtok doobeda z Ríma do Viedne a následne odcestuje autobusom cez Bratislavu do Kremnice.

29. 07. 2018: István Nagy IV

Je veľký kvalitatívny rozdiel, či na festivale alebo inom podobnom podujatí hrá umelec na základe vlastnej ponuky alebo na základe referencií, ktoré sa šíria po predchádzajúcich umeleckých aktivitách. Prvé vystúpenie Istvána Nagya bolo na základe nášho pozvania. Je možné, že následne Nagy nejaké ponuky rozoslal, vieme však, že tie posledné vystúpenia v Budapešti či Prahe boli motivované výbornými programami, ktoré má tento umelec pripravené a samozrejme ohlasom, ktoré u publika zanechal. Tak ako to býva na iných veľkých hudobných festivaloch, niektoré programy sa opakujú, prinajmenšom preto, aby sa umožnila návšteva aj iným záujemcom, ale častokrát aj preto, aby sa dramaturgicky niektoré diela predstavili v inej podobe, v inom stvárnení, v možnosti porovnania alebo aj nového poznania. István Nagy dostal druhú tohoročnú príležitosť hlavne preto, aby doplňujúco predstavil najvýraznejšiu časť Allegro Symfónie č.6 Ch.- M. Widora. youtu.be/b0JuuhrXcA4

V úplnom znení hrala túto symfóniu Lisa Hummel z Nemecka, poslucháčsky je však toto dielo nadovšetko obľúbené, excelentne formuje umelecký cit a skúsenosť poslucháča a je preto opodstatnené, aby 1. časť tejto symfónie zaznela v repríze. Druhým ťažiskovým dielom Nagyovho programu bola 5. sonáta F.- A. Guilmanta, znela v kompletnej 5-časťovej zostave. Hlavným dôvodom, prečo Nagy dostal príležitosť hrať takýto veľký program bolo naše poznanie, ale aj očakávanie, že dnes už vyspelý, zrelý umelecký naturel tohto umelca osloví publikum a naopak publikum dostane hodnotné interpretácie, hodné renomovaného festivalu. Nie je väčšieho šťastia pre umelca, ale i autorov festivalu, keď si publikum obľúbi a zameria sa na umelca, sleduje jeho umeleckú kariéru, prichádza na jeho vystúpenia, stáva sa akýmsi fanúšikom. Stalo sa to aj teraz, na Nagyov koncert prišli priaznivci z Maďarska, a pravdepodobne aj zo Slovenska. Na strane umelca je ale neskutočná zodpovednosť, že svojimi interpretáciami nesmie sklamať a že musí napĺňať očakávania publika. O všetkých týchto faktoch sme vedeli a venovali sme im veľa pozornosti. Nášmu festivalu nestačí, keď umelec prinesie svoju interpretáciu, každá musí byť taká príkladná, aby mohla byť vzorom pre iných, aby umelecky nadchla a presvedčila. Prvá časť Widorovej 6. symfónie má síce nadpis Allegro, ale málo organistov si uvedomuje, že allegro prvej časti symfónie musí byť iné ako allegro záverečnej časti, že závažnosť expozície s kontrastnými myšlienkami musí byť tým, čo naplní obsahový fenomén diela a musí byť aj tým, čo naplno reprezentuje svojbytnosť prvej, úvodnej, vstupnej časti symfónie. S rovnakými detailnými zámermi sme pristupovali ku Guilmantovi, veľa organistov sa zameriava nanajvýš na záverečné finále 1. sonáty, no na kompletnú cyklickú sonátovú formu 5. sonáty sa už málokto zameria, hoci ide o kompozične cenné a vydarené dielo, jedno z najlepších, s ozajstnou myšlienkovou postupnosťou ako sonáta má znieť.

István Nagy je dnes umelec, na ktorého sa dá spoľahnúť, ktorý vie naplniť naše očakávania. Má svoje predstavy, pozná množstvo iných interpretácií, je ale ochotný s autormi festivalu konzultovať o výslednom znení, pretože predsa len, hlavne oni formujú zložitú mozaiku podujatí, diel, kontrastov, nálad, farieb, kompozičných druhov a foriem, ktorú dostávajú vo výsledku poslucháči na posúdenie. Widorovo Allegro znelo teda v ozajstnom maestose, jedna z najvýznamnejších passacaglií J. S. Bacha BWV 582 dostala pôsobivé farebné kontúry, no popritom nadovšetko dodržiavala nemeckú striedmosť, no a Guilmant bol ohňostrojom bravúry, nálad, tempových i zvukových zlomov, tu sa Nagy umelecky naplno realizoval. Možno drobné artikulačné momenty by sa dali spomenúť, ale tie skôr budú patriť výlučne Nagyovi. Ak treba čosi naozaj spomenúť, tak umelecko-tvorivé napätie a sústredenosť, ktoré v svätokatarínskom chráme dominovalo. Nagy jednoznačne nesklamal, naplnil povesť výborného organistu, svojimi interpretáciami festival obohatil. Predstavil sa aj ako zručný improvizátor, pôvodne pripravený prvý prídavok sme pred koncertom zamenili za Nagyovu vlastnú improvizáciu a ako druhý prídavok znel Valčík č.2 z Jazzovej suity č.2 Dm. Šostakoviča. Nedá nám nespomenúť dotvorenie interpretovanej transkripcie, v akomsi rozšírenom orchestrálnom znení, čo na kremnickom veľkom organe znelo naozaj dobre. V tomto Nagy u nás zabodoval, a rovnako u publika, u ktorého spomienky aj na jeho minulé prídavky, napríklad beatlesovské Because stále rezonujú. Takže Nagy má v Kremnici ešte stále čo hrať

23. 07. 2018: István Nagy III

Slovenský organista magister István Nagy patrí k našim najfrekventovanejším umelcom. Veľmi dlho sledujeme jeho umelecký rast a veľmi zreteľne sa pamätáme na jeho prvé kroky, ktoré ho priviedli nielen do Kremnice, ale aj do radu významných organových metropol, Prahu, Viedeň či Budapešť nevynímajúc. Tak ako matka nezabúda na rozhodujúce životné okamihy svojho dieťaťa, tak aj my veľmi presne vieme ako prišiel na festival pomáhať nášmu vtedajšiemu registrátorovi Jozefovi Gallovi. A vo chvíľke voľna, keď hosťujúci organista a registrátor spolu nepracovali, za organom sedel István Nagy a improvizoval. Vtedy sme ho prvý krát počuli a vycítili jeho talent. S festivalovým debutom sme sa ale neponáhľali, dali sme mu päť rokov, aby na sebe pracoval, študoval a budoval si repertoár. V roku 2013 po prvý raz vystúpil na našom festivale a bol prekvapením. Samozrejme opätovné pozvania prišli, ale najdôležitejším poznaním pre nás bolo, že tento umelec nezahodil ponúknuté príležitosti, svojou húževnatosťou nesmierne rástol. Je síce pravda, že sme sa nespočetne krát stretli v jeho domovskom kostole v Kolárove

alebo pri inom organe, aby sme vyberali diela a tvorili stratégiu repertoáru, aby sme hodiny trávili pri jeho interpretáciach, diskutovali o nich a vylepšovali ich, hlavným cieľom ale bolo, aby sme Istvánovi Nagyovi otvorili cestu do sveta, jeho organovou hrou. Tento úmysel sa už bohato napĺňa, jeho viedenské vystúpenia už nepočítame, na terajšie kremnické vystúpenie prichádza z koncertu v Prahe, o maďarských, rumunských, nemeckých a iných jeho vystúpeniach už ani nemáme prehľad. Z pohľadu jeho účinkovania na kremnickom festivale treba jednoznačne prízvukovať, že v Kostole sv. Kataríny uviedol rad hodnotných interpretácií, kompletných symfónií, menších diel a viacero pôsobivých transkripcií. Z nich za najvýraznejšie hodnotíme doterajšie dve wagnerovské, zo zamýšľanej trilógie transkripcií diel Richarda Wagnera. Svojim terajším vystúpením sa vráti tak trochu to klasického režimu, keď popri Passacaglii a fúge J. S. Bacha bude interpretovať snáď najlepšiu sonátu F. A. Guilmanta – Sonátu č. 5, c mol a poslucháčsky mimoriadne žiadanú prvú časť zo 6. symfónie Ch.- M. Widora. Vystúpenia I. Nagya na kremnickom festivale sa vždy stretávajú so záujmom publika a nás môže pri srdci hriať, že Kremnický hradný organ má už dlhé roky čo-to do činenia s jeho obdivuhodnou kariériou.

22. 07. 2018: Martin Rabensteiner II

Organista Martin Rabensteiner počas dvoch rokov od debutu v Kremnici umelecky nesmierne vyspel. Stal sa z neho skutočný suverén s obrovským virtuóznym potenciálom. V dvoch Franckových choráloch a Reubkeho Sonáte na 94. žalm sa prezentoval ako organista, ktorý sa nebojí vybočiť od zaužívaných registrových obrazov, hľadať svoju paletu, výraz a čaro farieb. Určite jeho Franck bol iný než ako zvykne byť bežne interpretovaný, v podstate komornejší a zamatový franckovský výraz zamenil Rabensteiner za veľkú zvukovosť a monumentalitu. Nezdráhal sa po dvadsiatich taktoch zaradiť do 2. chorálu španielske trubky a nastaviť tak úroveň zvukového výrazu do polohy agresívneho výrazu, priebojnosti a možno až útočnosti. Oba chorály hral takmer attacca a bežný interpretačný čas 30-35 minút tempovými prostriedkami upravil na 25 minút. Ešte vypuklejšie sa príklon k rýchlym tempám ukázal v Reubkeho Sonáte, kde bravúra a virtuózna suverenita dominovali nad obsahovým, resp, programovým biblickým podtextom.

Z Rabensteinera sa stal virtuóz, ktorému ani najkrkolomnejšie technické pasáže nie sú cudzie. Takýto typ umelca zvykne pred publikom excelovať a dôkazom toho boli dva aplausom vynútené prídavky, ten prvý bola Toccata z Gotickej suity Léona Boëllmanna a ten druhý Toccata zo Suity, opus 5 Maurica Duruflé. Práve táto záverečna toccata bola najautentickejšia, najviac vyhovovala umeleckému naturelu Mag. Martina Rabensteinera, jeho predstavám a nemalým interpretačným schopnostiam. Ostáva faktom, že festivalové vystúpenie tohto talianskeho umelca dosiahlo vysoký medzinárodný štandard, a to napriek enormným požiadavkám na organistu. Sám Martin Rabensteiner sa vyjadril, že nepozná v Európe miesto, kde by sa sústredene, v rámci jedného koncertu hrali tak náročné diela ako to býva na festivale v Kremnici. Doplníme len, že umelecká hodnota programovej štruktúry v symbióze s náležitou interpretáciou bola a je pre nás vždy kardinálnym parametrom, ktorý zaraďuje festival medzi vysoko hodnotené, v širšom medzinárodnom kontexte.

16. 07. 2018: Martin Rabensteiner I

Magistra Martina Rabensteinera zaraďujeme presne do tej istej skupiny ako Lisu Hummel, medzi nesmierne talentovaných a perspektívnych organistov. Lenže s tým, že M. Rabensteiner je o dva roky popredu, festivalový debut mal v roku 2016, Kremnicu spoznal, prvé kroky do neznáma, ktoré každého organistu čakajú má za sebou. Bol prekvapením festivalu a zanechal nie jednu slzu na očiach návštevníkov. Ako nám aj dnes napísal jeden z dlhoročných návštevníkov, bol jedným z najlepších akých kedy v Kremnici počul. Martin Rabensteiner je už v druhej fáze spolupráce s nami, keď sa dá s ním tvorivo pracovať, keď spolu modelujeme program a hľadáme také umelecké riešenia, ktoré oslovia návštevníkov a naplno demonštrujú talent umelca.

Pochádza zo severného Talianska, ale pôsobí vo Švajčiarsku, koncertuje, učí, zúčastňuje sa súťaží. Do Kremnice prichádza teraz po druhý raz, na žiadny grant či príkaz, prichádza na naše pozvanie, pretože vieme, že je to vynikajúci organista. Hrať bude druhý a tretí, finálový chorál z Chorálovej trilógie Césara Francka a Organovú sonátu na 94. žalm Juliusa Reubkeho, nesmierne náročný program, znovu pozostávajúci len z troch, ale veľmi závažných diel, kedy organista v podstate hodinový program hrá len s dvoma malými prestávkami, a teda s veľkými nárokmi na formové ( myšlienkovo-tematický rozvrh v čase ) zvládnutie diel, s nárokmi na špecifickú franckovskú zvukovú štýlovosť a Reubkeho obsahovú ( biblickú ) náročnosť, zviazanú s náročnými virtuóznymi pasážami. Rabensteinerov program považujeme tiež za jednu z ideálnych programových zostáv, aké na významnom festivalovom podujatí majú znieť.

Magister Rabensteiner pricestoval presne podľa plánu, vo štvrtok o pol tretej z Viedne. Koniec-koncov, cestovné harmonogramy sa musia na festivale dodržať presne, pretože pri zložitých medzinárodných prepravách nie je možná nijaká improvizácia, systém dopravy do Kremnice by sa rozpadol a nikto by nevedel, kto a kedy pricestuje. Predsa len, našou jedinou alternatívou je fakt, že organista musí do Kremnice v každom prípade docestovať. Nie je to prípad symfonického orchestra, keď jeden hráč je v podstate zastupiteľný, no v prípade našich festivalových organistov by nemal kto hrať. Festivalový systém dopravy funguje ako hodinky, organisti musia dodržiavať presné inštrukcie, v každej jednej minúte vieme, kde sa náš organista počas prepravy nachádza. A predsa prichádzajú komplikácie, ktoré sa síce nestávajú často, ale stali sa už aj nášmu festivalu. A to je prípad stratenej batožiny počas prepravy. Aj teraz počas krátkeho letu z Zürichu do Viedne Rabensteinerova batožina nedorazila.

Už sme mysleli, že bude hrať v športovom oblečení v ktorom pricestoval, to sme ale z dôvodu dôstojnosti festivalu nechceli, a preto sme už rozmýšľali o náhradnom oblečení. Našťastie 24 hodín pred koncertom kuriér z viedenského letiska Rabensteinerovu batožinu do penziónu Veža priviezol. A tak po tejto cestovnej zápletke chceme veriť, že popísaná epizóda bude inšpiráciou k vynikajúcim interpretáciam talianskeho organistu, ktoré v sobotu večer očakávame.

15. 07. 2018: Lisa Hummel II

Je faktom, že festival Kremnický hradný organ získal dôveru a mohol privítať najvýznamnejšie organové osobnosti, len úchytkom Prof. Petra Planyavského z Dómu sv. Štefana vo Viedni, Prof. Lionela Rogga z Univerzity v Ženeve, Johna Scotta z Katedrály sv. Pavla v Londýne a najnovšie Prof. Ericssona z Univerzity McGill v Montreale. Všetci sú absolútne svetové špičky vo svojom odbore, bez akýkoľvek polemík. Na druhej strane sa festival snaží vyhľadávať talenty, univerzitných absolventov zhruba 3 roky od získania diplomu, najlepšie účastníkov, prípadne laureátov veľkých organových súťaží. Z takýchto, v Kremnici predstavených perspektívnych talentov vyrástli významné osobnosti, ktoré dnes formujú vývin organového umenia. Aj tu úchytkom spomenieme Ernsta Wallyho, ktorý je dnes oficiálnym dómskym organistom v Dóme sv. Štefana vo Viedni, Lászloa Fassanga, z ktorého je dnes vedúci katedry organovej hry na Akadémii F. Liszta v Budapešti alebo Vincenta Dubois, ktorý je dnes organistom Katedrály Notre-Dame v Paríži. Všetci títo prišli do Kremnice ako čerství absolventi a svoju kariéru si vybudovali naozaj impozantne. Niekde do tejto skupiny zaraďujeme teraz čerstvú absolventku Vysokej školy F. M.-Bartholdyho v Lipsku Lisu Hummel.

Univerzitné štúdiá začala na prestížnej vysokej škole vo Freiburgu a dokončila ich v Lipsku. Disponuje veľmi dobrou hráčskou technikou a vycibreným vkusom hudobnej predstavy, imponovalo nám jej štýlové vypracovanie registrácií, ktoré nikdy nezachádzalo do extrémov. Akoby stará nemecká škola, ktorá musela zvládať remeslo – a teda suverénne interpretovanie organového partu a primeraný výraz, ktorý nikdy neexperimentoval, zvukovo neprovokoval, skôr naopak ukazoval, že daný organista rozumie spektru organových registrov, nehrá na náhodu, ale cielene sa zameriava na historický štýl prispôsobený možnostiam moderného organu. Sme radi, že sme mohli privítať Lisu Hummel v Kremnici, málokedy sa stretávame s tak hodnotným, virtuózne a štýlovo koncipovaným programom, ktorý navrhla Lisa Hummel, trojica diel Liszt: B-A-C.H – Duruflé: Prelúdium a fúga - Widor: 6. symfónia v kompletnom predvedení svedčí o maximálne serióznom prístupe k festivalovému debutu. Podľa koncertných plánov L. Hummel sa zdá, že ju čaká sľubná kariéra a my sa nebudeme o rok, o dva zdráhať Lisu Hummel pozvať nanovo a sledovať jej umelecký rast a cestu organovým svetom, pretože umelci s tak pragmatickým prístupom ku svojej umeleckej profesionalite bývajú úspešní.