02. 08. 2021: István Nagy bude hrať v sobotu 7. augusta program, ktorý osloví srdce každého

Veľká organová klasika - Guilmant

špičkové obsahovo-výrazové dielo - Wagner

neopakovateľná lyrika - Chačaturjan

Pri predstavovaní druhého programu I. Nagya sme zámerne použili tak trochu emotívny nadpis, pri podrobnejšom pohľade zistíme, že tomu tak naozaj je. Guilmantova 1. sonáta Istvánovi Nagyovi charakterovo sedí, vo festivalovom kremnickom chráme ju už hral, má ju perfektne pripravenú a vie ju adaptovať na kremnické organové registrové a kombinačné špecifiká. Je to jedno z najznámejších diel organovej literatúry, často krát sa hrávajú jednotlivé časti osobitne. Nagy bude hrať túto sonátu v kompletnej forme, a teda úvodné monumentálne Largo a Allegro bude autentickým majestátnym vstupom do koncertu, koniec-koncov, časť má aj označenie Maestoso. Melodická, kantilénová druhá časť je akoby relaxom po energickej prvej časti a súčasne prípravou k záverečnému Finále, časti, ktorá sa často hráva ako prídavok, je obľúbená organistami i publikom.

Druhé a tretie dielo koncertu Wagner (Smútočný pochod) a Chačaturjan (Adagio) pôsobia navonok nesúrodo, akoby za sebou nemohli stáť. Opak je však pravdou, Smútočný pochod je dielo evokujúce spomienky, úctu a pamiatku, je to jedno z najzákladnejších diel hudobnej literatúry, s väzbou na daný charakter hudby. Wagnerovo dielo je hudobným obrazom vyjadrujúci clivotu a smútok a po takomto emotívnom precítení musí nasledovať pokoj, láska a pozitívna emócia. Chačaturjanovo Adagio takýmto je, je to časť z baletu Spartakus, emotívny tanečný výstup Spartaka a Phrygie, znovu jedno z najfrekventovanejších tanečných výstupov, u nás v transkripcii prenesený do kráľovského nástroja organu. Wagner a Chačaturjan teda na seba naväzujú, oslovujú citlivé a vnímavé publikum, každý svojim umeleckým jazykom, ponúkajú svoje hĺbavé myšlienky a vyzývajú k podobnému citovému zamysleniu.

Guilmantova 1. sonáta a dvojica diel Richarda Wagnera a Arama Chačaturjana tvoria jeden z najexpresívnejších programov, aké kedy na Kremnickom hradnom organe odzneli.

01. 08. 2021: Ch. Gross: program štyroch kontrastov

Veľkú nádej nemeckého organového umenia Christiana Grossa sme privítali ako umelca, ktorý popri klasickej organovej hre sa venuje výraznejšie organovej improvizácii, umeleckej disciplíne organistov, ktorá spája v sebe prvky klasickej organovej hry a kompozície. Grossov program bol rozvrstvený, akoby chcel upozorniť, že každá interpretácia diela jeho programu patrí do iného kúta, aby sme spoznali, čo širokospektrálny umelec dokáže. Grossov program mal teda v sebe štyri kontrasty, kontrasty kompozičné a následne interpretačné. Úprava Bachovej fantázie a fúgy znela naozaj sviežo, akoby bachovský barokový štýl bol zmodernizovaný do farebnejšieho zvukového ideálu 20. storočia. Bachovi Grossova úprava rozhodne nepoškodila, veľký barokový majster znel v pekných, kultivovaných farbách, interpretačne bezchybne. Mozartovo Andante pre malý organ, je drobučké dielo, ktoré Gross zasadil do vysokých polôh, tak, aby znelo ako na starodávnom organe. Istým hendikepom bol fakt, že teraz bol Mozart interpretovaný na veľkom kremnickom modernom organe, ktorého zvukové ideály sú inde, než mal v predstave Mozart. Jednoznačným interpretačným vrcholom boli interpretácie dvoch Regerových opusov, z ktorých hlavne Prelúdium d mol znelo skvelo, Gross ho hral úchvatne, s vypracovanými obrovskými gradáciami do mohutných regerovských akordov.

Pre nás to znamená poznanie, že Christian Gross, je perspektívny, talentovaný, umelecky bohato disponovaný organista, ktorý má šancu siahnuť na tradíciu veľkých nemeckých organistov. Záverečné organistovo improvizačné dielo Symfónia v štyroch častiach priniesla množstvo invencií, nálad, charakterových kontrastov jednotlivých častí, ktoré dokumentovali Grossovo kompozičné snaženie. Prevažovali lineárne postupy, dominovala melódia, vertikálne akordické štruktúru boli v pozadí, sympatické ale boli charakteristické rytmické motívy. Mimoriadne pôsobivé bolo Scherzo, ktoré sa autorovi naozaj podarilo. Grossov programovo-interpretačný výstup mal teda v sebe štyri kontrasty, dá sa povedať, že veľmi výrazné, ktoré diela interpretačne od seba zreteľne oddeľovali.

Zložité registrové postupy, ktoré počas hry mu pomáhala riešiť Lisa Hummel znamenali, že program bol registrovo bohato štrukturovaný, koniec-koncov, nemeckí organisti sú na mnoho registrových a hlavne mnoho kombinačných organoch zvyknutí hrať. Christian Gross zanechal v Kremnici jednoznačne dobrý dojem, v budúcnosti ho opätovne radi privítame, je to výborný organista, ktorý s programom napríklad z francúzskej literatúry obohatí náš festival.

26. 07. 2021: Christian Gross - majster improvizácie

V poslednú júlovú sobotu budú v Kremnici koncertovať mladí nemeckí umelci Christian Gross a Lisa Hummel. Christian je laureátom prestížnej organovej súťaže v St. Albans, jeho špecializáciou je improvizácia, registrovať mu bude u nás známa Lisa Hummel.

Organová improvizácia je odbor nesmierne náročný, venujú sa mu zvyčajne organisti študujúci cirkevnú hudbu, niektoré detaily k tejto téme si povieme priamo pred koncertom. Lisa Hummel už u nás hrala a podujala sa registrovať práve v improvizáciách Christianovi Grossovi. Je to zložitejšie, stáva sa spolutvorcom improvizačného diela, pretože text diela nie je zapísaný v notách, zvyčajne len úvodná téma, prípadne charakter skladby. Všetko ostatné sa deje ako živá tvorba počas interpretácie. Christian je distingvovaný umelec, vždy zachováva dekórum vážnosti, nadľudský výkon bolo získať od neho jeho civilnú fotografiu, kde je uvoľnený, kde ho spoznávame ako priateľského, otvoreného a úspešného človeka.

Lisa je plná temperamentu, v minulosti sme to spoznali v Kremnici i Lipsku, je ctižiadostivá, vyhľadávajúca každú pracovnú príležitosť a rovnako úspešná ako Christian. Pripojený obrázok priam geniálne ilustruje Lisin profil.

Obaja, veľmi skromní umelci pricestovali do Kremnice vo štvrtok, autom z Nemecka.

Kremnický organ už poznajú, ale prispôsobovať mu svoje interpretácie je vždy nevyhnutné. Koncert aký pripravujú Christian Gross a Lisa Hummel, kde dominovať bude organová improvizácia sa uskutoční na kremnickom festivale po prvý raz. Improvizácie sme doteraz uvádzali sporadicky, ak však má hrať laureát veľkej organovej súťaže, dostáva na to patričný priestor.

25. 07. 2021: D. Mecchia nepricestoval. Nahradil ho I. Nagy – opäť bravúrne

S dôsledkami korona krízy sa náš festival stretol teraz po prvý raz. Minulý rok prešiel festival počas tejto krízy bezproblémovo, tento rok nemohol pricestovať Daniele Mecchia z Talianska, z dôvodu nezaočkovanosti. Nahradil ho náš Mgr. István Nagy.

O programe a interpretáciach I. Nagya sme už písali, tento program hral v rámci otváracieho. Vzhľadom na to, že od otváracieho koncertu uplynuli už tri týždne a do Kremnice zavítali iní hostia, program ako celok môžeme považovať za plnohodnotnú reprízu. Samotný interpretačný výkon I. Nagya bol bravúrny, deň pred tým hral recitál v Budapešti s úplne iným programom, oprávnene môžeme tohto umelca považovať za skúseného, pohotového a interpretačne excelentného organistu. Ak by sme aj citovali prvé reakcie z publika, vyznievali nesmierne pozitívne a vyjadrovali úžas nad Nagyovým majstrovstvom.

Z programového hľadiska sme chceli priniesť niečo nové, Obrázky z výstavy sa u nás hrali pred mnohými rokmi a pred dvoma rokmi odznela len záverečná Veľká brána kyjevská, v štvorručnej verzii (hrali Lisa Hummel a Christian Gross z Nemecka). Veľkou výzvou organovej transkripcie Obrázkov z výstavy je preklenutie dominantnej zvukovej predstavy, ktorá vyplýva z inštrumentácie M. Ravela. Táto verzia je len ťažko prekonateľná a cestou k novej transkripcii je len hľadanie skúseného a zručného organistu, ktorý by pôvodnú klavírnu verziu, s ďalším poznaním orchestrálnej verzie pretransformoval do verzie pre organ. I. Nagy hral transkripciu britského organistu a aranžéra Iaina Farringtona, ktorá mimoriadne úspešne transponuje hudobné predstavy Musorgského a Ravela, vrátane zažitých predstáv poslucháčov, do verzie organovej. Táto transkripcia sa vyrovnala predovšetkým z inštrumentačnými postupmi, ktoré vytvoril M. Ravel a vyrovnala sa tiež s technickými nárokmi, ktoré plynú z transformácie pôvodnej klavírnej verzie na organovú. Do úvahy treba brať základný fakt, že množstvo preznievajúcich akordov, ktoré na klavíri znejú len vďaka pravému pedálu prináša organistovi základný problém, že na organe tón a akord znejú len v prípade stlačenej klávesy, a teda prstová technika je tým nesmierne limitovaná. Samozrejme, ďalšími faktormi sú registrové dispozície použitého organu, špičková ravelovská inštrumentácia znela v Kremnici aj na našom organe senzačne a priniesla aj nám nové poznania o farebných možnostiach tohto nástroja. Naozaj, v kontexte slovenských organov a istotne aj mnohých zahraničných ide o jeden z najvydarenejších nástrojov, ak berieme do úvahy symbiózu technickej dispozície organu a akustickú dispozíciu kremnického chrámu. Zrejme v budúcnosti budeme musieť čoraz viac brať do úvahy hodnotenie akustickej charakteristiky priestoru tak ako ju spomenul László Deák, a to či je chrám len prostredím s prirodzenými fyzikálnymi akustickými vlastnosťami kostola alebo či je daný chrám prostredím s akustickými vlastnosťami koncertnej sály. V tomto prípade svätokatarínsky chrám prináša nesmierne hodnotnú akustiku, obzvlášť, keď je publikom primerane obsadený. Pre terajšiu interpretáciu je ale výsostne najdôležitejšie, že farebné bohatstvo, ktoré prinášajú Obrázky z výstavy znelo na kremnickom organe excelentne a bolo ozajstným zážitkom.

Ako prídavok hral I. Nagy Toccatu Eugena Gigouta, vďačné poprogramové dielo, viacerých návštevníkov zaujalo, informovali sa na skladateľa a názov skladby.

19. 07. 2021: Mgr. Nagy s Ad nos, ad salutarem undam a Obrázkami z výstavy

Naši návštevníci, stáli či dlhoroční, alebo aj novoprichádzajúci si istotne všimli drobné detaily, ktoré vždy na začiatku festivalového večera v rámci tohto jubilejného ročníka spomíname. Medzi ne patrí napríklad fakt, že doterajších 24 ročníkov sa uskutočnilo vždy podľa plánu a ani jedno vystúpenie nemuselo byť z akejkoľvek príčiny odrieknuté. V umeleckom svete vždy prichádza k drobným zádrheľom, ale tie podstatné sa vždy vyriešili k všeobecnej spokojnosti. Nadchádzajúci festivalový koncert prináša podľa plánu meno mladého talianskeho organistu Daniele Mecchia, prísne pandemické opatrenia si ale vynútili zmenu, predpisy pri prechode hraníc nevedia tolerovať nezaočkovanosť akéhokoľvek cestujúceho. Pri našej poslednej návšteve Viedne a stretnutí s talianskym umelcom sme túto skutočnosť zistili a okamžite sme museli reagovať. Najbližšiu sobotu – 24. júla bude teda hrať Mgr. István Nagy úžasný program, Lisztovo Ad nos, ad salutarem undam a Musorgského Obrázky z výstavy. Ak iste je prirodzené, že aj autorov festivalu môže hriať pri srdci, keď minulú sobotu odznela vo všetkých interpretačných parametroch svetová interpretácia Widorovej 6. symfónie v podaní Lászloa Deáka a terajšiu sobotu odznie mimoriadne dobre prijatý program s Lisztom a Musorgskym. Magister Nagy bude mať tento týždeň koncert v Budapešti a odtiaľ pricestuje priamo do Kremnice.

18. 07. 2021: Svetoví L. Deák a M. Kecskés

Istotne neprezradíme tajomstvo z kuchyne tvorcov festivalu, keď uvedieme, že László Deák a Mónika Kecskés z Maďarska boli prví, ktorých sme ako zahraničných hostí jubilejného festivalu oslovili. Hlavne preto, že ich považujeme za etalón kvality vo sfére organového interpretačného umenia, minimálne v európskych dimenziách, v prípade L. Deáka svetových.

V reflexii na koncert týchto umelcov spomenieme dve dominantné diela, Bachov Brandenburgský koncert č.3 a Widorovu 6. symfóniu. V Bachovej tvorbe sa cizeluje koncertantný princíp, a teda predstavenie sólistu či nástrojovej skupiny virtuóznymi alebo výrazovými prostriedkami. V dobe baroka sa síce takýto druh hudby len vyvíja, ale už vtedy bolo jednoznačné, že interpretmi musia byť skvelí hudobníci, ktorých muzikalita bude najväčšou devízou interpretácie. V minulosti sa toto dielo uvádzalo v rôznom nástrojovom obsadení, postupom času sa však dostalo aj do organovej literatúry v transkripčnej podobe pre dvoch organistov štvorručne. Aj tu ale musí platiť, že interpretmi musia byť skvelí hudobníci, ktorí medzi sebou nielen súťažia, ale v mnohom sa dopĺňajú, aby Bachovu predstavu predobrazu koncertu definovali vlastnou invenciou, osobnostným vkladom a skutočným oživovaním notového zápisu. Mónika Kecskés a László Deák boli znamenitým partnerským duom, ktoré sa nielen vzájomne inšpirovalo, vnútorne udržiavalo charakteristickú tempovú pulzáciu skladby a zvýrazňovalo basovú líniu, ale hlavne vytváralo podklad k modelovaniu témy a jej vzájomnému odovzdávaniu, ako základ koncertantného princípu v tomto diele v bachovskom ponímaní.

Obaja organisti na nás pôsobili ako vynikajúci hudobníci, ktorí zaujali úžasným muzicírovaním, keď všetok svoj intelekt vložili do spoločnej tvorby a zrodu nového interpretačného artefaktu. Widorova 6. symfónia pôvodne nemala odznieť, L. Deák argumentoval, že v Kremnici ju už hral. Áno, hral ju pred rokmi a zanechal hlboký dojem. Práve preto sme trvali na jej opätovnom uvedení, nielen z dramaturgického dôvodu, skôr preto, aby sme počuli ako táto Šiesta symfónia v Deákovi dozrela. Widorova 6. symfónia má dnes zhruba 140 rokov a patrí k najvýraznejším dielam organovej literatúry. Postihol ju síce zlozvyk organistov, že častokrát hrávajú len jej prvú časť Allegro. V prípade L. Deáka musíme ale spomenúť aj iné fenomény. Predovšetkým ju hral celú, všetkých 5 častí a tie neskutočným spôsobom postavil do kontrastov, takže každá tvorila samostatný, svojbytný obraz. Jednotlivé časti v Deákovi tak dozreli, že detaily interpretoval suverénne, presvedčivo, citlivo a tvorivo, s primeranou dávkou agogiky a dynamiky. László Deák toto 140 ročné dielo oživil, jeho interpretácia dýchala, prinášala jeho invencie, prekvapenia, zážitky. Táto Deákova interpretácia Widorovej 6. symfónie mala svetové parametre, do Kremnice priniesla kus Salzburgu, Passau, Lipska, Paríža, New Yorku i Los Angeles, všade tam možno počuť najhodnotnejšie interpretácie i tohto Widora, možno niekedy na lepších nástrojoch, ale interpretačne prinajmenšom tak ako hral L. Deák. S profesorom Deákom sme sa tiež zhodli, že kremnické prostredie je akusticky porovnateľné s uvedenými mestami, kremnický svätokatarínsky chrám nie je len miesto bohoslužieb, ale aj hodnotná koncertná sieň. Treba jednoznačne a bez okolkov povedať, že L. Deák venoval jubilejnému festivalu interpretáciu najvyšších umeleckých hodnôt, podľa nášho umeleckého cítenia jednu z najlepších, akú sme počuli a akú možno live počuť. Vôbec sme preto neboli prekvapení reakciami niektorých návštevníkov, že počuli vynikajúci koncert, doteraz najlepší, vyslovene excelentný.

Na druhej strane musíme spomenúť reakciu prof. Deáka, že v Kremnici sa zišlo vyberané publikum, skúsené, sústredené, v reakcii spontánne. Pravdupovediac, aj nás prekvapilo ako v profesorovi Deákovi táto symfónia dozrela, ako v interpretácii zdôrazňoval logiku vnútorných kompozičných postupov, farebného registrovania, ako premyslel členenie farieb podľa častí, ako vypracoval gradácie, ritardandá, pauzy, ako mal všetko premyslené a všetkému dal čas. Počuli sme interpretáciu naozaj svetových parametrov, ktorá sa určite vryje do pamäti našich poslucháčov. Objektívne, bez ohľadu na čas, dielo a interpreta, počuli sme jednu z najlepších interpretácií v histórii festivalu Kremnický hradný organ.

12. 07. 2021: L. Deák a M. Kecskés - stálice v organovom umení

László Deák a Mónika Kecskés sú stálicami v maďarskom organovom umení. Popri vysokých školách, na ktorých učia sú organistami vo Františkánskom kostole v Budapešti, doc. Kecskés je hudobnou riaditeľkou tohto chrámu a naviac na vysokej profesionálnej úrovni vedie zbor. Obaja už v Kremnici na našom festivale koncertovali, ako manželia si navzájom interpretácie registrovali, tentoraz budú hrať aj štvorručne. Pamätná je Deákova kremnická interpretácia Widorovej 6. symfónie, úvodnú časť Allegro majú viacerí naši návštevníci práve v Deákovej interpretácii vo svojich mobiloch ako vyzváňaciu melódiu. Naozaj, je to už akýsi vyšší level, keď umenie našich festivalových organistov takto zasahuje do bežného života. Práve preto sme v terajšom jubilejnom ročníku opätovne zaradili Widorovu Šestku, nielen preto, aby sme si pripomenuli toto pôsobivé dielo, ale hlavne preto, aby sme zažili Deákove čarovanie s registrami, aby sme boli svedkami zrodu pestrofarebnej virtuóznej hudobnej mozaiky, ktorá sa počuť len tak hocikde nedá. Profesor Deák študoval v Paríži a vyhral tamojšiu súťaž, francúzskej hudbe bytostne rozumie a je jedným z najkompetentnejších, kto francúzsku hudbu má u nás hrať. Manželia László Deák a Mónika Kecskés majú aj iné hlbšie väzby na náš festival, o tých ale až na začiatku koncertu. Tieto riadky sú samozrejme úprimnou pozvánkou na koncert maďarských umelcov, organistov, ktorí patria ku špičkám vo svojom odbore.

11. 07. 2021: Michal Hanuš a jeho výborná 3. symfónia L. Vierna

Hosť druhého festivalového večera pricestoval z Českej republiky, z Kutnej Hory. Magister Michal Hanuš istý čas pôsobil ako organista v kutnohorskom monumentálnom Chráme sv. Barbory, no nás naviac zaujal svojim študijnými pobytmi na Vysokej škole v Stuttgarte a v Oslo. Hudobno-cirkevná prax, tobôž v chráme katedrálno-dómskych rozmerov je pre nás dôležitá, skúsenosti z veľkých akustických priestorov a tomu priliehajúcich organov sú predpokladom úspešnosti cirkevného organistu, a nie náhodou tento parameter máme v propozíciách nominácií na náš festival. Nás však zaujali kariérne dôležité etapy umeleckého profilu Michala Hanuša, a to, že popri pražskej AMU sa vybral zbierať nové poznatky v organovej hre do Stuttgartu a Osla. V minulom príspevku sme spomenuli, že z triedy profesora Lohmanna vychádzajú takmer len dobrí študenti, priamy dôkaz sme mali v druhej časti programu, kde Hanuš hral 3. symfóniu L. Vierna a ako prídavok Carillon de Westminster toho istého autora. Bolo evidentné a na prvé počutie jasné, že prof. Lohmann naučil Hanuša hrať suverénne, technicky spoľahlivo a registračne tak, aby interpretácia zodpovedala zvyklostiam interpretácií daného autora a diela. Táto, navonok jednoduchá veta je v organovej hre nesmierne náročná, spoznať štýlové špecifiká autora a následne konkrétnej danej skladby a preniesť tieto poznatky na daný konkrétny organ je úloha, ktorú organista buď nesplní alebo keď ju splní, stáva sa umelcom s vytríbeným zmyslom pre historický štýl. Toto sa v prípade prof. Lohmanna a Michala Hanuša podarilo, z Hanuša sa stal organista schopný hrať koncertný program kdekoľvek, s parametrami medzinárodnej akceptácie. Toto poznanie o Hanušovej hre znásobuje aj jeho pobyt na vysokej škole v nórskom Oslo, ktorá, čo nie je celkom známe, disponuje vynikajúcimi organovými profesormi, viacerými výbornými organmi, a teda cennou tradíciou v organovom umení.

Dnes je Michal Hanuš profesorom na pardubickom Konzervatóriu a má najlepšie predpoklady odovzdávať svoje skúsenosti adeptom organovej hry. Pre nás je ale dôležité, aby k nám z Českej republiky prichádzali organisti rovnako vzdelaní a koncertne skúsení, ako bol tentoraz Michal Hanuš.