19. 08. 2015: Coda

Písať zásadné hodnotenia horúcou ihlou či horúcim perom istotne nie je najrozumnejšie. Ak sme naše reflexie prinášali zhruba niekoľko hodín po koncertoch, boli to vždy naše bezprostredné dojmy, reakcie a ohlasy publika, no hlavne aktuality, čo sa práve na festivale udialo. V tejto code prinesieme naše pohľady, ktoré sú poznačené odstupom času, budú určite jemnejšie, v žiadnom prípade však nechcú stavať rebríček najlepších, ale skôr sumarizáciu, charakteristiku a hlavne informáciu pre tých, ktorí na festivale boli a budú porovnávať s vlastnými názormi a aj pre tých, ktorí na festivale neboli, aby vedeli, čo kremnický organový festival priniesol.

Jednoznačne najdôležitejším faktom, ktorý chceme akcentovať je konštatovanie, že ani jeden organista svojim výkonmi nesklamal. Každý bol síce iný, prístup a realizácie interpretácií boli však vždy vrcholne profesionálne, adekvátne prináležiace medzinárodnému statusu festivalu.

Virtuózno-umelecký parameter svojich recitálov najviac naplnili Gabriele Marinoni a Róbert Kovacs. Obaja sú si vekom podobní, absolventi významných vysokých škôl, obaja mali a majú excelentných profesorov a sú súťažne a koncertne činní v medzinárodnom rozsahu. Prišli z nesmierne konkurenčného prostredia, ktoré najlepšie selektuje skutočné talenty. Obaja majú v sebe obrovskú snahu umelecky rásť, zdokonalovať sa a stať sa veľkými osobnosťami. Len ľudia z najbližšieho okolia vedia ako precízne bol pripravený Marinoni a ako umelecky rešpektovaný je Kovacs. Predpokladáme, že len umelci takto charakterizovaní preberú funkcie a postavenia po svojich profesoroch.

Enrico Viccardi je profesorom v každom momente svojho prejavu. Je skúsený, analyticky pripravený, manuálne zdatný a stále ambiciózny. Už v reflexii sme napísali, že nás zaujalo jeho presné a jemné štýlové diferencovanie interpretovaných skladieb, ustálenéné názory a umelecký pragmatizmus. Len absolvent vysokej umeleckej vysokej školy vie, čo je to za šťastie mať profesora, ktorý vie jasne nastaviť pohľad na interpretáciu skladby, skladateľa či obdobia. Zdá sa, že Viccardi je tým profesorom, ktorý študenta učí nie približným pohľadom na zvolené dielo, ale tak, aby navždy vedel ako sa hrá a registruje Bach, Franck či Reger. Dnešné náročné organové umenie vyžaduje výrazné charakterizovanie skladateľa, skladby a obdobia a na našom festivale to je rovnako tak. Viccardi na nás pôsobil ako umelec, od ktorého sa hodno naozaj učiť.

Naša Mária Budáčová má svoje prvé kroky medzinárodných prezentácií za sebou. Jej ctižiadosť je obdivuhodná a spojená s talentovými predpokladmi prinesie určite svoje ovocie. Umenie nemá rado nezrelosť. Jej dozrievanie od minuloročného vystúpenia, cez tohoročné je evidentné a jej budúcoročná prezentácia prinesie určite prekvapenie.

Dvojkoncert Jána Bullu a Istvána Nagya nás potešil. V prípade Bullu hlavne v tom, že presne vieme ako zdatného máme nášho záložného organistu a hlavného registrátora. V prípade Nagya v poznaní, že aj organista z malého mesta si môže klásť vysoké ciele a presvedčiť minimálne samého seba, ale najlepšie publikum, že festivalovú výzvu dokáže bezo zbytku naplniť. Pripravil naozaj náročný program, komplikovaná partitúra napríklad Kvetinového valčíka s množstvom protihlasov je náročná pre orchestrálne stvárnenie, no a organové, pre dve ruky a dve nohy nepomerne viac. Nagy hral síce populárny program, ale o to viac náročný. A k Nagyovi ešte toto: už po druhýkrát hral druhý prídavok nezvyklo, v čase odchodu publika z chrámu. Tí, ktorí zachytili jeho transkripciu Because boli zaskočení, odchádzali s najlepšími pocitmi a dojmami. Naozaj, malo to niečo do seba.

Humberto Salvagnin má u nás osobité postavenie. Ako organista sa prezentoval technicky, maximálne profesionálne. Ako umelec zreteľne naznačil, že nie je Stredoeurópan a že predstaví iné pohľady, hlavne na u nás zaužívaný repertoár. Prijímame to. Nie so všetkým sa stotožňujeme, ale súhlasíme, že aj Ad nos, ad salutarem undam sa dá hrať inak, než hral Marinoni. Za dôležité považujeme ale niečo iné, otvorili sme juhoamerický priestor a poznanie jeho organového umenia má svoj zmysel, na medzinárodnom festivalovom fóre určite.

Coda v umení nikdy nie je rozsiahla a aj táto sumarizácia v tomto rozsahu predstavila našu festivalovú retrospektívu. K festivalu sa vždy vraciame aj s väčším časovým odstupom, ale skôr na podnety návštevníkov, ktorí festivalové interpretácie priamo vnímali. Nateraz je dôležitejší záverečný akord, ktorým musí byť poďakovanie tohoročným návštevníkom. Bez nich by interpretačné umenie nebolo skutočným umením. Tým, že boli priamymi svedkami umeleckej tvorby stali sa jej spolutvorcami. A nedá nám nepovedať, že veľké umenie sa netvorí len vo veľkých metropolách, ale v podstate aj v malej, dnes naozaj organovej Kremnici.

17. 08. 2015: Naša reflexia VII – Humberto Salvagnin

Pri poznávaní umeleckých a interpretačných čŕt Humberta Salvagnina budú zrejme nie nezaujímavé jeho korene: nemecko-portugalsko-taliansko-poľské. Takto rozmanití predkovia prišli v 19. storočí do Brazílie, aby sa neskôr, v novom prostredí narodil náš hosť, organista záverečného koncertu. Salvagnin teda pochádza už z iného kultúrneho prostredia než európskeho, jeho prvé poznania čerpali z brazílskej kultúry, z brazílskych medziľudských vzťahov a pre nás dôležitého umeleckého cítenia.

Iste, mnoho interpretačných charakteristík Salvagnina nieslo európske črty, ale mnoho bolo veľmi odlišných. Nás veľmi zaujala jeho spontánnosť pri tvorbe organového umeleckého obrazu, ktorá sa vôbec nelimitovala štýlovými prvkami alebo interpretačnými zvyklosťami, Salvagnin jednoducho hral to čo cítil z notového materiálu, to prenášal do organových registrov a farebných kombinácií. Jeho interpretácie boli farebne nesmierne bohaté, intenzívne i jemné, nekládli si pred seba toľko obmedzení, ktoré to naše európske vo svojej rôznorodosti musí mať, v záujme zachovania tých poznávacích znakov, ktoré nám napríklad francúzska či nemecká organová škola prináša. Salvagnin hral spontánne, prinášal také obrazy, ktoré sme v nám známych skladbách nikdy nepoznali, predstavoval nám v podstate nové diela. Najviac sme to vnímali vo všeobecne známom diele Ad nos, ad salutarem undam F. Liszta, kde naše doterajšie predstavy museli ísť bokom a museli sme vnímať farebné predstavy umelca z iného kultúrneho prostredia. Je až neuveriteľné ako rozdielne môžu znieť tie isté akordy a hudobné myšlienky v podaní nášho alebo zemepisne takto vzdialeného umelca. Koncert Humberta Salvagnina bol pre nás súhrnom prekvapení, nových poznaní a hlavne konfrontácií ako nazerať na známu organovú literatúru očami našimi alebo v tomto prípade očami umelca zo Sao Paula. Ostáva nespochybniteľné, že Salvagnin má znamenitú prstovú i pedálovú techniku, že je zručný a pohotový organista. Ak hral brazílske diela, tie sme prijímali ako premiéry, ak ale hral európsku tvorbu, tam nám ukazoval, že sa dajú chápať aj inak, než načo sme zvyknutí. Náš festival je otvorený svetu, a teda aj rozmanitým interpretáciám a neostáva nám nič iné takto brazílskeho interpreta prijať. Festival Kremnický hradný organ priniesol koncertom Humberta Salvagnina naozaj niečo nové, čo naše poznanie umenia obohacuje. Ak by mali hrať všetci Liszta rovnako alebo len v malých diferenciách, no potom by vývoj interpretácií nikde nesmeroval. Ak však počujeme Liszta v iných farebných odtieňoch a v úplne iných dynamických dimenzách, potom musíme prijať tézu o nesmiernej bohatosti a hlavne variabilite európskeho umenia. A ak na záver odznie brazílska samba v spracovaní pre organ, potom si musíme uvedomiť, že sme práve absolvovali exkurziu do umeleckej duše citlivého brazílskeho organistu.

11. 08. 2015: Upútavka - trochu inak

Na siedmy festivalový koncert by sme vás chceli, milí návštevníci pozvať trochu inak. Nie na záverečný, ale posledný pred jubilejným 20. ročníkom. Náš festival je otvorený európskym i svetovým osobnostiam, a preto aj nasledujúce nedeľné stretnutie s organovým umením akoby symbolicky otvorí nové obzory, budeme počuť organistu z krajiny, ktorá v Kremnici zastúpená ešte nebola. Prof. Humberto Salvagnin pochádza z Brazílie a momentálne pôsobí vo švajčiarskej Ženeve. Oba tieto fakty sú pre nás mimoriadne dôležité, pretože poznávať juhoamerické hudobné umenie znamená poznávať hodnoty, ktoré sú u nás žiaľ pre mnohých neznáme, no vo svete sú bezprecedentne akceptované. Či sa jedná o Brazíliu, Argentínu alebo Venezuelu, hudobné umenie týchto krajín je excelentné a aj na našom prvom koncerte Róberta Kovacsa sme spomenuli, že hráva s Viedenskými filharmonikmi, keď ich diriguje Gustavo Dudamel, slávny venezuelský dirigent, hudobný riaditeľ Los Angeles Philharmonic. Áno, jeden z najslávnejších svetových orchestrov má za šéfa Juhoameričana. Rovnako druhý fakt je pre nás dôležitý, a to, že Prof. Salvagnin prichádza zo Ženevy. Práve tam je totiž jedna z najlepších organových škôl a pôsobil tam Lionel Rogg ( KHO 2004), top organista svetového významu. Ak práve v tomto meste angažovali nášho brazílskeho hosťa, znamená to predovšetkým ocenenie jeho umeleckých kvalít a organového majstrovstva. V Kremnici bude hrať ukážky brazílskej tvorby, ale aj Ad nos, ad salutarem undam Franza Liszta, dielo u nášho festivalového publika veľmi obľúbené. Siedmy festivalový koncert bude tak trochu atraktívny, ale nechceli by sme, aby fenomén atraktivity bol na prvom mieste. Na prvom mieste musí stáť špičkové organové umenie, interpretačné i kompozičné a boli by sme veľmi radi, keby ste pozvánku na koncert nášho brazílskeho hosťa takto prijali.

Prof. Salvagnin priletí zo Ženevy. A tak ako minulý týždeň, aj v jeho prípade letecká spoločnosť zmenila letové časy a do Viedne priletí namiesto o 17. hodine až večer o 19.55. Nasledovať bude cesta autobusom do Bratislavy s príchodom o 21.30, kde pod Mostom SNP nášho brazílskeho hosťa privítame.

V danom čase už nie je možný transfer do Kremnice, a tak v blízkom hoteli prespí a ráno bude pokračovať autobusom a taxi do Kremnice. Spomínanou zmenou príletu do Viedne sa cesta do Kremnice predĺži, ako keby cestoval z Brazílie. Nuž ale verme, že touto komplikáciou sa naopak zvýši napätie umeleckej tvorby a podobne ako Prof. Viccardi, ktorý pripravil excelentný koncert aj Humberto Salvagnin prekvapí publikum v tom najlepšom slova zmysle.

10. 08. 2015: Naša reflexia VI – Enrico Viccardi

Skúsenosť, skúsenosť a ešte raz skúsenosť. A k tomu obrovská pedagogická a koncertná prax. Toto všetko tvorí pridanú hodnotu umeleckej osobnosti Prof. Enrica Viccardiho.

V jeho prípade ako keby všetko na seba nadväzovalo a zapadalo do seba. Hral štyri odlišné diela, zameraním, dobou vzniku a štýlom, Bacha, Guilmanta, Respighiho a Rheinbergera. Napriek tomu, že všetci štyria skladatelia sú historickými veličinami, na našom festivalovom koncerte z nich spravil obrovské veličiny. Dikciou hudobných myšlienok, zreteľným a jasným registrovým odlíšením i tempovými kontrastami. Závažné hlavné myšlienky, spolu so širokou akordickou štruktúrou zostali pregnatne formulované, pomalé nezostali rozvláčne, rýchle mali neskutočnú dynamiku. Napätie v napredovaní, pulzácii a drobnom motorickom pohybe. Iste, nad interpretáciami Prof. Viccardiho by sa dalo dlho uvažovať, ale jedno zostáva nadovšetko faktom: interpretované diela už odprednášal a naučil mnohých organistov, prístup k interpretáciam a vnútorné analýzy má teda dobre premyslené a zdôvodnené. A ak tieto fenomény vloží do vlastnej interpretácie, tá musí byť presvedčivá, umelecky výrazná a vo Viccardiho prípade fantazijne naozaj bohatá. Hovorme ale konkrétne: Viccardiho Bach bol bez experimentov, s krásne jemnými ozdobami, tempovými kontrastami, a hlavne zreteľne diferencovaný v sopránovej a pedálovej štruktúre.. Jeho fuga bol vycizelovaný kontrapunktický tvar, kompaktný, s citom pôsobivo uzavretý. Guilmant bol zase voľnejší, farebne bohato registrovaný, no s mierou primeranou dobe vzniku. Aj romantizmus má svoje hranice a Viccardi z Guilmantovej Sonaty spravil skutočný sonátový cyklus, čo je v hudobnom umení forma s najvyššou vážnosťou. Respighiho bachovská transkripcia bola malým, no nadovšetko citlivým prechodom ku veľkej sonáte J. G. Rheinbergera. Náš subjektívny názor by na prvé miesto položil štýlové odlíšenie diel a na druhé miesto naozaj hodnotný osobnostný vklad. Vklad umeleckej fantázie, organovej zručnosti a vklad vyhranených interpretačných názorov. A len tak na okraj: o niekoľko riadkov nižšie sme spomínali M. Radulesca, profesora, z ktorého triedy vychádzali excelentní študenti. A Enrico Viccardi bol tiež v jeho triede, takže našu úvahu o Viccardiho festivalovom debute môžeme týmto uzavrieť s jednoznačným záverom.

No treba dodať, že naše vnímavé publikum sympatie k interpretáciám talianskeho organistu veľmi náležite ocenilo. A aby sme boli úplní: Viccardi pridával – Scarlattiho Variácie - a to bol jednoducho skvôst.

04. 08. 2015: Pred príchodom Prof. Enrica Viccardiho

Tento rok ako by sme mali bachovský deficit, teda čo sa týka originálnych, neupravovaných diel J. S. Bacha. Nuž a kto by ho mal hrať, keď nie náš reprezentant profesorského statusu Prof. Enrico Viccardi z Talianska. Hrať bude veľký Bachov opus BWV 564 – Toccata, Adagio a Fuga a ten vystrieda jedno z najhranejších diel organovej literatúry Sonata č. 1 F.- A. Guilmanta. Upozorniť by sme chceli aj na veľmi pôsobivú Respighiho úpravu Bachovho chorálu "Ich hab mein Sach Gott heimgestellt". No a záver programu je typicky akademický, profesorský – Sonata č. 16 J. G. Rheinbergera. Tento program sme s profesorom Viccardim zostavovali pomerne dlho a treba jednoznačne povedať, že ide o závažný, obsahovo nesmierne bohatý, kontrastný, no poslucháčsky vďačný program.

Profesor Viccardi pricestuje z Milána. Pôvodne mal letieť priamo do Viedne, no aby to nemal až tak jednoduché, aerolínie mu zrušili dávno zarezervovaný let a nahradili iným, a to z Milána do Ríma a až potom z Ríma do Viedne. Že by sa jednalo o priamu cestu do Kremnice, ťažko povedať, a preto príde do Bratislavy až večer a do Kremnice sa dostane taxíkom zo Žiaru nad Hronom krátko pred polnocou.

Enrico Viccardi pricestoval. Pred odchodom do Kremnice sme spolu strávili veľmi príjemnú trištvrte hodinu. Profesor sa prejavil ako veľmi rozhľadený umelec, rozprával o svojich majstrovských kurzoch, ale aj tom, že z Milána cez Rím do Viedne letel s nami s toľko spomínaným viedenským profesorom M. Radulescom, ktorého tak isto postihla zmena letu pri návrate zo svojho milánskeho koncertu, podobne ako nášho hosťa.

Profesorské koncerty majú u nás v Kremnici dlhú tradíciu, spomeňme len ilustračne H. Fagiusa, P. Planyavského, J. D. Christie, J. Palúra či P. D. Perettiho, všetkých naozaj nemožno vymenovať a rovnako zabudnúť na našich Dr. Klindu, I. Sokola a J. V. Michalka. Všetky niesli v sebe akúsi vážnosť, dlhoročnú skúsenosť, akoby pripomínali, že práve z ich tried vyšli dnešní mladí virtuózi, ktorí si už dnes v Kremnici budujú svoje poslucháčske zázemie, umeleckú pozíciu a koniec-koncov kariéru. Prof. Viccardi bude hrať na našom festivale veľký program, tak ako v minulosti jeho kolegovia.

Na víkend predpovede počasia znova avizujú vysoké teploty. Vo festivalovom kostole sv. Kataríny je veľmi príjemných 21° C, no chceli by sme požiadať ct. návštevníkov, aby si naplánovali príchod do hradného areálu včas, najlepšie nami odporúčanou Severnou bránou. Pre prípad nevoľnosti bude znovu pripravená minerálna voda a studená obyčajná voda, bude však o mnoho príjemnejšie prísť o niečo skôr, poprezerať si hrad a vyhliadku na Kremnicu a potom v pokoji sa započúvať do jedinečnej organovej hudby.

03. 08. 2015: Naša reflexia V – Ernst Wally

Magister Ernst Wally, náš nedeľňajší hosť, titulárny organista Dómu sv. Štefana vo Viedni je nesmierne pohotový, technicky výborne erudovaný a skúsený organista.

Naviac časovo mimoriadne vyťažený, odohráva 5 bohoslužieb v pracovné dni a 3 veľké nedeľné bohoslužby za mesiac a navyše mimoriadne bohoslužby počas veľkých cirkevných sviatkov. Táto naozaj intenzívna organová prax je na Wallyho hre poznať, výber vhodných skladieb má vopred starostlivo pripravený, bleskovo vie mať naregistrované a musí byť pripravený v presne danom okamihu nadviazať na bohoslužobnú ceremóniu slúžiaceho kňaza. Každú jednu z interpretovaných skladieb, minimálne časť z nich, sme si vedeli živo predstaviť ako súčasť bohoslužby, ako veľmi hodnotnú, umelecky presvedčivú súčasť bohoslužby. Ernst Wally je pod neustálou kontrolou, jeho chrám v centre Viedne denno-denne navštevujú tisíce veriacich i turistov, ktorí ak zavítajú do Dómu v čase omše prvoplánovo vnímajú okrem vizuálnych, výtvarných artefaktov zvukový, organový prejav. Poväčšine je to teda hra nášho Ernsta Wallyho, ktorého takto, dívajúc sa na vec z nadhľadu, museli už počuť naozaj tisíce, či desaťtisíce návštevníkov jeho Dómu. Pravdu-povediac, až s odstupom času si uvedomujeme, že na našom tohoročnom festivale účinovali dvaja výborní cirkevní organisti: István Nagy, z malého mestečka, hrajúci na malom organe pre 50 až 100 veriacich a Ernst Wally, z veľkomesta, hrajúci na veľkom koncertnom organe. Oboch spája viera, ochota prinášať obetu pri bohoslužbe, u každého prirodzene podľa miestnych množností. I. Nagy hral populárnejší program, E. Wally klasickejšie ladený, väčšinou francúzskej proveniencie. Zaujímavá bola Suita kanadského skladateľa Denisa Bédarda i Sonáta Rudolfa Bibla, významného viedenského organistu, hrajúceho okrem iných kostolov aj v Dóme sv. Štefana.

Ernst Wally hral na kremnickom festivale už niekoľkokrát a nikdy nesklamal. Je jedným z umelcov, ktorí nám vždy spoľahlivo prinesú európsky orientované, profesionálne etablované organové umenie. A naviac, je to umelec, ktorého vizitka je zastrešená prominentnou chrámovou pozíciou a samozrejme vynikajúcim vzdelaním.

31. 07. 2015: Ernst Wally z Dómu sv. Štefana vo Viedni

Hneď pri vzniku festivalu sme jasne deklarovali myšlienku, že prioritné miesto budú mať u nás organisti veľkých chrámov a katedrál. Hlavne preto, že duchovné prostredie, zvyčajne výborná akustika a dobré organy mali rozhodujúcu úlohu pri rozvoji organového umenia, interpretáciách, konštrukcii nových nástrojov i skladbách. Nemusíme mať na mysli len Bacha, Liszta alebo veľkých parížskych organistov, ale pohľad môžeme zamerať na súčasnosť, na katedrálnych organistov, ktorí už hrali v Kremnici. Spomeňme Petra Planyavského z Dómu sv. Štefana vo Viedni, Johna Scotta z Katedrály sv. Pavla v Londýne, Josefa Kšicu z pražskej hradčianskej Katedrály, Ludwiga Rückedeschela z Katedrály v Passau, Thomasa Nippa z najväčšieho chrámu v Lichtensteine či nášho stáleho hosťa z vatikánskych chrámov Gianluca Libertucciho. Zoznam nie je úplný, stále sa mení a aj mladí ambiciózni organisti vo svojich nových pôsobiskách zohrávajú okrem svojho duchovného poslania aj veľmi záslužnú umeleckú činnosť. Ernst Wally nadväzuje na túto našu tradíciu, poznáme ho od jeho štúdií na viedenskej Hudobnej univerzite u Prof. Radulesca a je preto prirodzené, že do Kremnice znovu príde. Tentoraz už ako titulárny organista Dómu sv. Štefana vo Viedni, čo je jeden z najvyšších postov, aký môže mať organista v Rakúsku. Áno, cieľavedomou prácou, štúdiom, duchovnou obetou a vierou sa dopracoval k umeleckej pozícii európskeho významu.

Tentoraz prinášame našu zvyčajnú dokumentárnu fotografiu v akomsi zvláštnom vydaní – bez organistu. Napriek tomu, že náš rakúsky hosť mal v Bratislave 25 minút na prestup, z dôvodu veľkých obchádzok na ceste z Viedne do Hainburgu a iste aj z dôvodu množstva cestujúcich, viedenský autobus mal meškanie 24 minút. A tak do autobusu smerujúceho do Kremnice nastúpil v posledných sekundách pred odchodom a na obvyklé privítanie a pekný záber tak nebol samozrejme čas, iba na odchádzajúci autobus. Nuž ale aj takýto zhon a stres v cestovaní patria k umeleckej profesii a ak by sme mali byť poverčiví, nech je to predzvesť dobrého koncertu.

27. 07. 2015: Naša reflexia IV – Gabriele Marinoni

Dnes budeme referovať o vystúpení talianskeho organistu Gabriele Marinoniho. Prinieslo toľko dojmov, že naše myšlienky budú trochu poprehadzované, vopred sa za to ospravedlňujeme.

Najprv trochu laický pohľad: zdalo sa, ako keby koncert trval 20 minút, tak rýchlo ubehol, no v skutočnosti mal viac než 65 minút čistej hudby. Druhá zvláštnosť: koncert prebehol bez potlesku, až po záverečnom diele, čo je u nás v Kremnici nezvyčajné. Naše vyspelé publikum netlieska medzi časťami, ale po kompletných dielach áno. Tentoraz však zostalo zaskočené, naozaj mimoriadne sústredenou organovou hrou, do detailu vypracovanou štýlovou registráciou i analytickým pohľadom na interpretované diela. Iste, nie v každej skladbe možno spoznať záver, častokrát býva otvorený, no napríklad v Lisztovej v transkripcii Bachovej Fugy i v známych Variáciách Weinen, Klagen je záver jednoznačný, no napriek tomu publikum nechcelo vstupovať do Marinoniho interpretácií.

Náš pohľad na koncert je teda nasledujúci: pôvodne mal Marinoni hrať iný program a až zhruba 3 mesiace pred koncertom nás oslovil s programom uvedeným na podstránke Programy. Trochu sme sa ho obávali, pretože Lisztove diela majú veľakrát dlhé, nemotivické úseky, ktoré môžu byť pre dnešného dynamického poslucháča zdĺhavé. Skutočný priebeh sme opísali v prvej vete druhého odstavca. Samotný program mal tématické ohraničenie zašifrované v názve Hudba F. Liszta: Medzi náboženstvom a svetskosťou, no hlavnou podstatou bol Lisztov pohľad a názor na obraz organovej hudby, kontrast medzi mohutnou akordickou hudbou a jednolinkovou melódiou, zreteľnou dynamickou gradáciou alebo degradáciou a to všetko popreplietané vloženou lisztovskou virtuozitou, pretože tá je v jeho inštrumentálnych dielach častokrát dominantná. S takýmito atribútmi hral teda Marinoni Lisztovu úpravu Bachovej Fugy, bachovského zboru, názvy ani nie sú dôležité, skôr fakt ako si vedel Marinoni vytvoriť jednotný interpretačný štýl a nájsť optimálne tempá. Jeho lisztovský Bach bol osviežujúci pohľad na barokovú hudbu, znel zvukovo mohutnejšie, v kontraste baroka a romantizmu naozaj modernejšie. S inou problematikou sa Marinoni vyrovnával vo vlastných dielach F. Liszta, Sixtínska kaplnka a Weinen, Klagen sú založené prevažne na variačných postupoch a tu Marinoni s nemeckou presnosťou, brilanciou a noblesou vytvoril z interpretácií veľké gradačné postupy, naozaj mohutné, ktoré tak ako sme napísali v úvode, ako by publikum zhypnotizovali v nemom počúvaní hudby. Za interpretačný vrchol považujeme Ad nos, ad salutarem undam, ktoré Marinoni pripravil naozaj osobito. Dielo vznikalo za dlhodobého pôsobenia Liszta v katedrále v nemeckom v Merseburgu a Marinoni ho pripravil tak, aby registrácia bola v intenciách dispozície merseburského organu. Hral teda bez španielskych trubiek, gradácie vytváral umnými registrovými kombináciami a prispel aj neobyčajne pôsobivým vlastným vkladom, na základe veľmi detailnej analýzy formového tvaru diela, až do najmenších úsekov, vytváral akési napäťové pauzy, po ktorých prichádzala vždy nová hudba alebo nová dynamika jednoducho kontrast a interpretácia mala tak nesmierne účinný ťah, dynamiku a spád. Za nás vyslovíme názor, že takto kompaktne interpretované Ad nos sme v Kremnici za 19 rokov ešte nepočuli a nečudovali sme sa, že po Ad nos prišiel nielen obrovský potlesk, ale aj hlasité výkriky súhlasu. Na záver chceme zosumarizovať náš pohľad na Gabriele Marinoniho: je to umelec zo severného Talianska, ktorý ale už niekoľko rokov pôsobí v Stuttgarte. Je stále študentom Dr. Lohmanna, no na západoeurópskych umeleckých univerzitách je to inak než u nás, študuje sa dlhšie, je ale najdôležitejšie, že má k dispozícii výborné organy, je stále pod dohľadom prominentného profesora a pôsobí v prostredí obrovskej konkurencie. Takto vyrástol z Marinoniho skvelý organista, s talianskymi koreňmi, no nemeckou precíznosťou, umeleckou disciplínou a obrovskými vedomosťami.

Pre nás autorov kremnického festivalu je Marinoni jeden z umeleckých pilierov, ku ktorým ostatných nielen prirovnávame, ale kladieme si ich ako vzor. Jeho majstrovstvo ale znamená aj akýsi umelecký základ interpretácií, nesmierne vysoký, ktorý kremnický festival kladie na maximálne hodnotnú európsku priečku. Gabriele Marinoni náš názor veľmi dobre pozná, a preto pristupoval ku kremnickému festivalovému recitálu s takým rešpektom, zodpovednosťou a iste aj úctou.